Choď na obsah Choď na menu
 


SALVADOR DALÍ

20. 12. 2009

Salvador Dalí:

Posadnutý sám sebou a svojimi šialenými nápadmi šokoval svet .

„Ja som surrealizmus,“ vyhlasoval o sebe SALVADOR DALÍ. Dejiny potvrdili, že mal pravdu. Stal sa jeho najznámejším predstaviteľom, ktorý žil podobne, ako tvoril. Maliarske plátno a farby ho však neuspokojovali. Potreboval viac.

 

Keď sa pred sto piatimi rokmi v katalánskom mestečku Figueras narodil Salvadorovi Dalímu Cusímu a jeho manželke Felipe Domenechovej Ferresovej druhý syn, pomenovali ho Salvador. A tým možno určili jeho netradičný osud. Nedostal totiž meno po otcovi, ako by sa mohlo zdať, ale po staršom bratovi, ktorý umrel len deväť mesiacov pred jeho narodením. „Všetky moje excentrickosti, všetky moje neistoty sú stálou tragédiou môjho života. Chcel som dokázať, že ja nie som mŕtvy brat, ale ten žijúci,“ tvrdil neskôr Dalí.

Výtvarný talent zrejme zdedil po matke. Pochádzala z rodiny, ktorá vyrábala a predávala dekoratívne predmety. Na jeho prvé detské práce bola veľmi hrdá a podporovala ho. „V šiestich rokoch som chcel byť kuchárom, v siedmich Napoleonom. Odvtedy moje ambície neustále rástli,“ napísal dospelý Dalí vo svojej autobiografii. Ako šestnásťročného ho kruto zasiahlo, keď jeho matka podľahla rakovine. „Bol to ten najhorší okamih v mojom živote, sníval som, že ju raz vyslobodím z pazúrov smrti a osudu mečom svetla, ktoré bude jedného dňa žiariť okolo môjho mena.“

Učňovské dni

Rok po smrti matky ho prijali na Akadémiu umení San Fernando v Madride. Výstredný mladík tam pútal pozornosť nielen výzorom, ale aj maľbami a presvedčením, že sa viac naučí z parížskych umeleckých časopisov ako od svojich učiteľov. Tí boli podľa neho úplne mimo. Na Akadémii sa spriatelil s Federicom G. Lorcom a Luisom Buñuelom. Vtedy experimentoval s kubizmom. Na krátkom výlete do Paríža, kam ho zobral otec, sa v roku 1926 zoznámil s Picassom. Bol ním očarený. Celý život ho potom istým spôsobom považoval za svojho rivala.

Po návrate z Francúzska však záverečné skúšky na Akadémii neurobil. Vyhodili ho pre drzosť, pretože trojici skúšajúcich vmietol do tváre, že je oveľa inteligentnejší, a preto ho nemajú právo skúšať.

So surrealistami, spisovateľmi a s výtvarníkmi, ktorí v umení uplatňujú nové psychoanalytické teórie Sigmunda Freuda, sa Dalí zoznámi až v roku 1929. Uvedie ho katalánsky maliar Joan Miró. Tento rok je pre Dalího významný. Prichádza do Paríža, aby spolu s priateľom z Akadémie Buñuelom nakrútil film Andalúzsky pes (Le chien andalou). Na vtedajšiu dobu šokujúci film vyniesli avantgardní kritici do neba. Bol to prvý surrealistický film, hoci k nim Dalí v tom čase ešte nepatril. S Buñuelom spolupracoval ešte na filme Zlatý vek (L´age d´Or), ale viac sa pri práci nestretli.

Osudová žena

Keď dvadsaťpäťročného Dalího prišli v lete 1929 do Katalánska navštíviť surrealisti z Paríža, bol medzi nimi aj básnik Paul Éluard so svojou ruskou manželkou Galou, ktorá bola múzou celej skupiny. Dalí sa do nej okamžite zamiloval, hoci bola od neho o desať rokov staršia. Keďže so ženami nemal dovtedy žiadne skúsenosti a bol skutočne výstredný, snažil sa jej pozornosť zaujať napríklad tým, že sa pokryl kozími výkalmi alebo si dal na hlavu červenú pelargóniu. Bol z nej taký hotový, že s ňou nedokázal prehovoriť bez hysterického smiechu. Gala rozoznala jeho talent a krátko nato opustila svojho manžela, ktorý, hoci bol básnik, bol poriadne bohatý. Ostatní sa vrátili do Paríža, ona ostala s Dalím.

Koncom roka Dalí oficiálne vstúpil k surrealistom, veď už dva roky bol ich hnutím mimoriadne ovplyvnený a aj oni obdivovali jeho obrazy. Jeho vzťah s Galou (s ktorou mal údajne prvý sex až po roku známosti a bola preňho milenkou i stratenou matkou zároveň) pohoršoval jeho otca, a keď sa na výstave v Paríži objavil Salvadorov obraz Sväté srdce Ježiša Krista s provokujúcim nápisom „Niekedy zo zábavy pľujem na portrét svojej matky“, otec ho žiadal, aby sa verejne od tohto diela dištancoval a ospravedlnil sa. Salvador však odmietol, a tak otec „perverzného syna“ úplne vydedil a zakázal mu prístup do rodného domu. Preto si s Galou postavili o pár kilometrov ďalej vlastnú vilu.

Obrazy, politika a vojna

V roku 1931 namaľoval Dalí svoj najznámejší obraz Pretrvávanie pamäti (s roztečenými hodinkami). „Bez Galy by bol Božský Dalí blázon,“ tvrdil o svojej milovanej maliar. Bez nej by bol úplne stratený a ona mu skutočne pomáha. Vtedy začína byť slávny aj vo svete. So svojou múzou mali v roku 1934 civilný sobáš, (v roku 1958 si ju zobral v katolíckom kostole, keď dostala povolenie od pápeža, pretože už bola raz vydatá) – v tom istom roku jeho umenie prvýkrát vystavujú v New Yorku, kde sa okamžite stane senzáciou. Amerika ho miluje. Len dva roky po prvej výstave sa Dalí prepracuje až na obálku časopisu The Time.

Škandály sa však maliarovi nevyhýbajú ani v Amerike – na maškarnú párty napríklad prišli Salvador s Galou zamaskovaní ako Lindberghovo dieťa a jeho únosca. Tlač rozniesla Dalího tak, že sa nakoniec ospravedlnil. Bulvár však miloval. „Útoky tlače ma vždy upokojujú. Tlač donekonečna rozoberá Dalího, a ak na mňa útočí, som absolútne šťastný, pretože vzbudzujem univerzálnu žiarlivosť. Barometrom úspechu je v skutočnosti žiarlivosť neprajníkov.“

Kým väčšina parížskych surrealistov sa zaujímala o ľavicovú politiku, Dalí sa tomu vyhýbal, trval na tom, že surrealizmus má byť apolitický, a odmietol otvorene kritizovať fašizmus. To viedlo k nezhodám so skupinou, až ho spomedzi surrealistov vylúčili. Breton obviňoval neskôr Dalího aj z komercionalizácie umenia, a že mu ide iba o peniaze. „Dalí je muž váhajúci medzi talentom a géniom, medzi úpadkom a dobrom,“ povedal raz. Maliar si podľa neho vybral úpadok, a tak ho surrealisti spomedzi seba vylúčili.

S príchodom druhej svetovej vojny sa Dalí s manželkou presťahovali do Spojených štátov, kde strávili osem rokov. Bolo to dôležité obdobie. V New Yorku mal v roku 1941 prvú retrospektívnu výstavu a o rok neskôr publikoval svoju autobiografiu Tajný život.

Večná múza Gala

Gala sa narodila ako Elenia Dmitrievna Diakonova v Rusku v rodine intelektuálov. Vyštudovala za učiteľku a s francúzskym básnikom Éluardom sa zoznámila vo švajčiarskom sanatóriu, kde sa liečila na tuberkulózu. V roku 1917 sa vzali a o rok neskôr sa im narodila dcéra Cécile, ktorú však matka ignorovala celý život. Cez Éluarda sa stala múzou surrealistov. Ona, jej manžel a maliar Max Ernst, ktorého si vzal pod krídla, žili tri roky v bizarnej trojke. Aj po rozchode s Éluardom, keď sa dala dokopy s Dalím, mala s bývalým manželom veľmi blízky vzťah.

Dalí mal zase pred Galou intímny vzťah s básnikom Lorcom. Ako žena ho Gala až tak sexuálne nepriťahovala. Podľa spomienok súčasníkov Dalí vždy lámal konvencie vrátane tých sexuálnych. Odohrávali sa uňho orgie, heterosexuálne, homosexuálne i kombinované, on sám sa však na nich nezúčastnil, iba ich pozoroval. Sex, a najmä masturbácia boli vždy hybnou silou v jeho tvorbe, ale sexuálne praktiky mu neprinášali uvoľnenie. Gala mala vždy milencov. Sexuálne sa stýkala nielen s bývalým manželom, ale aj s mladými umelcami, ktorí u nej hľadali oporu. Dalímu to však vôbec neprekážalo. Ona zasa usilovne pracovala na jeho kariére ako jeho manažérka a darilo sa jej. Vďaka nej uletený umelec dokázal existovať v reálnom svete. A finančne fantasticky prosperovať. „Keď Gala vojde do miestnosti, Dalí sa postaví, vyžiada si ticho a obradne ju privíta. Všetci tlieskajú. Je to, akoby ste boli uprostred šľachty alebo cirkusantov,“ opísal tento netradičný manželský pár Andy Warhol.

Všestranný génius

Katalánsky umelec bol síce výstredný, ale nesmierne talentovaný a plodný. Písal a ilustroval knihy, venoval sa rytinám, sochárstvu, dizajnu dekorácií, divadelným kostýmom, filmom, šperkom, nábytku - jeho genialita akoby nemala hraníc. „Moji priatelia sa zhrozili, keď som pred dvadsiatimi piatimi rokmi začal navrhovať kravaty a tapety s tým, že sa prostituujem,“ povedal o týchto činnostiach neskôr. „Ja si však myslím, že jednoducho žiarlili, pretože oni žiadne ponuky nedostali. O desať rokov Miró, Picasso a ich spriaznenci začali navrhovať dizajn na čalúnenia, obrusy, taniere a ďalšie stovky menej noblesných objektov.“

Dalí sa živo zaujímal o vesmír, vedu a tretiu dimenziu, čo ho priviedlo k štúdiu holografie. Isté obdobie maľoval aj na zákazku, ale nebol na to špeciálne hrdý. „Všetko, čo ma zaujímalo, boli peniaze, ktoré som za to dostal,“ tvrdil, a keď sa ho v jednom rozhovore opýtali, koľko by mu museli zaplatiť, aby rok nemaľoval, odhadol sumu na tri milióny dolárov. Obdivoval iba niekoľkých maliarov a vyjadril sa, že ak by mal pred skazou zachrániť jediný obraz na svete, bol by to Maliarov ateliér od Vermeera, ktorý visí vo Viedni.

Strata múzy

V neskoršom období sa v jeho obrazoch odráža fascinácia vedeckým pokrokom a potom sa obracia čoraz viac ku katolicizmu, čo sa odráža aj v jeho tvorbe. Miluje televíziu a jej možnosti, dokonca účinkuje v reklame na čokoládu Lanvin, kreslí logo pre lízanky Chupa-Chups a v roku 1969 má dokonca na starosti reklamu na Eurovision Song Contest. V rodnom Figueres od šesťdesiateho roku postupne buduje Teatro Museo Dalí a venuje sa mu až do osemdesiatych rokov.

V roku 1980 sa 76-ročný Dalí cíti naozaj zle, jeho zdravie je v katastrofickom stave. Ani Gala na tom nie je dobre. Umiera 10. júna 1982 a Dalí stráca chuť žiť. Neprijíma tekutiny, čo ho doženie do stavu dehydratácie a takmer k smrti. Z Figueres sa odsťahuje do zámku v Púbol, ktorý kúpil pre Galu a kde umrela. V roku 1984 v jeho spálni vypukne záhadný požiar, ale Dalího zachránia a jeho priatelia ho presťahujú do jeho Teatra Musea, kde prežije posledné roky. Predpokladá sa, že práve v tomto čase ho niektorí jeho opatrovatelia prinútia podpisovať prázdne plátna, preto by diela z jeho posledného obdobia mohli byť falzifikáty a aj sa všeobecne horšie predávajú.

V osemdesiatom šiestom mu musia voperovať kardiostimulátor, v novembri 1988 dostáva Dalí infarkt a o mesiac nato ho navštívi španielsky kráľ Juan Carlos. Práve jemu venuje Dalí svoju poslednú kresbu. Slávny maliar umiera 23. januára 1989 na infarkt pri počúvaní obľúbenej nahrávky Tristana a Izoldy. Pochovajú ho do krypty jeho Teatra Musea Dalí v rodnom meste. „Sú dve najdôležitejšie veci, ktoré sa môžu prihodiť mladému umelcovi. Po prvé narodiť sa ako Španiel a po druhé dostať meno Salvador Dalí,“ povedal o sebe kontroverzný umelec, ktorého považovali za hlas surrealizmu.
 

Náhľad fotografií zo zložky Salvador Dali