Choď na obsah Choď na menu
 


PAUL CEZANNE

20. 12. 2009

Čudák Cézanne

Paul Cézanne sa narodil pred 170 rokmi.

Maliar, ktorý sa už za života stal legendou. Jeho umeleckí priatelia ho uznávali a považovali za otca modernizmu, on sám do posledných chvíľ nebol so svojou prácou spokojný. Velikán maliarstva PAUL CÉZANNE sa narodil pred 170 rokmi.

 

Devätnásteho januára 1839 v Aix-en-Provence prišiel na svet Paul Cézanne. Narodil sa štyridsaťročnému Louisovi Augustovi Cézannovi a dvadsaťštyriročnej Anne-Elisabeth Honorine Aubertovej ako nemanželské dieťa, ktoré však otec uznal za svoje. O dva roky pribudlo do netypickej rodiny dievčatko Marie. Pár sa zosobášil, až keď mal Paul päť rokov, a tým sa zlegalizovali obe deti. (Tretie dieťa, dcéru Rose Honorine, mali Cézannovci až v roku 1854). Štyri roky po sobáši si Louis August spolu s finančným partnerom otvára banku Cézanne a Cabassol. Práve otcovo bohatstvo a finančná podpora neskôr umožní Paulovi venovať sa umeniu.

Prvé dotyky s umením

V desiatich rokoch nastupuje Paul do katolíckej školy v Aix, prvýkrát sa tam systematicky venuje kresleniu. Po dvoch rokoch, v roku 1852, prechádza na College Bourbon (dnes College Mignet) a je známy ako vynikajúci študent. Práve tam vzniká jeho priateľstvo s budúcim spisovateľom Émilom Zolom. Chodí aj do školy kreslenia, kde sa venuje kresbe podľa živého modelu. Hoci ho maliarstvo priťahuje, v roku 1859 sa Paul na žiadosť svojho otca zapíše na právo na miestnej univerzite. Súčasne však chodí aj na hodiny kresby. Otec trvá na tom, aby získal právnické vzdelanie, a jeho budúcnosť vidí vo svojej banke. Paul však neprestane uvažovať o umeleckej kariére. V roku 1860 sa nezapíše na ďalší rok práva a chce ísť do Paríža maľovať. Je tam už aj jeho priateľ Émile Zola a v listoch ho presviedča, aby prišiel za ním a venoval sa umeniu. Paul s matkinou pomocou nakoniec prehovorí otca, aby mu poskytol peniaze na cestu do Paríža výmenou za to, že predsa len bude pokračovať v štúdiu práva.

Prvé neúspechy

Do hlavného mesta odchádza v apríli 1861. Čaká ho však sklamanie. Nepodarí sa mu totiž dostať na prestížnu École des Beaux-Arts. Nastúpi teda aspoň do Académie Suisse, ale aj tam zisťuje, že nedosahuje technickú úroveň ostatných žiakov. Paul nemá ľahkú povahu, je príliš nestabilný a z toho všetkého upadne do hlbokých depresií. V Paríži vydrží päť mesiacov aj vďaka povzbudzovaniu priateľa Zolu. V septembri sa vracia domov plný pochybností o svojom talente a začína pracovať ako úradník v otcovej banke. Neprestáva sa venovať kresbe podľa modelu v miestnej škole a začína maľovať priamo v prírode.

Osud maliara ho však volá, a tak v roku 1862 opäť odchádza do Paríža a o rok neskôr už vystavuje na Salóne odmietnutých. Tam ho medzi seba prijme vtedajšia umelecká špička, Manet, Pissarro, Monet, Renoir a Degas, ktorá nepodlieha konzervatívnej Akadémii a starým pravidlám. Udržať si priateľský vzťah so Cézannom je však veľmi ťažké – maliar je vzťahovačný a hulvátsky, pokúša sa tým zakryť svoju extrémnu plachosť a náladovosť. To sa prejavuje aj pri maľovaní – mnohokrát svoje plátna v afekte zničí alebo roztrhá svoje nádherné skice. Už na prvom výlete do Paríža napríklad zničil nedokončený Zolov portrét, podobne to zopakuje aj o dve desaťročia neskôr, keď mu pózuje Zolova manželka. Uprostred maľovania zrazu prepichne plátno, poláme štetec a bez vysvetlenia odíde.

Cézanne je svojský a líši sa nielen od akademikov, ale i od odmietaných impresionistov. Vkusu oficiálneho Salónu aj napriek opakovaným pokusom nevyhovie. Tvrdohlavo tam každý rok posiela svoje práce, a nič. Až v roku 1882 na intervenciu jeho priateľa tam vystavia portrét, na ktorom stvárnil svojho otca.

Priateľstvo s Pissarrom

Stretnutie s impresionistom Camillom Pissarrom Paula profesionálne veľmi výrazne ovplyvní. Celý život ho bude považovať za svojho učiteľa. Okrem neho obdivuje aj Renoirove diela a nachádza v nich inšpiráciu, aj keď podstata jeho vlastnej práce je niekde inde. Impresionisti sa snažia zachytiť svetlo a čaro okamihu, on ide po tvaroch a geometrickej podstate prírody. Umelecky je spojený s južným Francúzskom a rodným mestom Aix, a tak sa tam celý život bude vracať a cestovať medzi ním a Parížom.

V roku 1869 sa zamiluje do modelky Hortense Fiquetovej, ktorá sa stáva jeho milenkou. Jeho vzťah k ženám je zvláštny, je k nim galantný, ale modeliek sa bojí. „Modelky ma desia, stále sa proti nim musíte brániť,“ priznáva. Často s nimi teda nepracuje. Raz dokonca jednu, keď sa automaticky začala vyzliekať, v panike vyhodil polonahú na ulicu. Prísna výchova sa ukáže i v jeho vzťahu k Hortense. Fakt, že s ňou žije, starostlivo ukrýva hlavne pred otcom, ktorý ho finančne podporuje. Keď sa im v roku 1872 v Paríži narodí syn Paul, maliar to tajne oznámi iba svojej matke.

V tom istom roku sa Paul a jeho rodina presťahujú do Pontoise a Cézanne spolu s Pissarrom chodieva na maliarske potulky po okolí. Nasledujúce dva roky s ním veľmi úzko spolupracuje, učí sa od neho techniku impresionistov. Pissarro má totiž ako jediný z jeho priateľov maliarov dosť trpezlivosti, aby vydržal učiť takú ťažkú povahu, ako je Cézanne. Presvedčí ho, aby odľahčil svoju paletu a zjasnil farby, ktoré používa. Práve v tomto čase zasvätí Paul svoje umenie prírode, krajinomaľbe, zátišiam a neskôr aj portrétom. Aj keď maľuje pod Pissarrovým vedením, jeho štýl sa od impresionizmu líši, je jedinečný – Cézanne skúma štruktúru krajiny pod jej povrchom, zjednodušuje jej tvary na základné geometrické a snaží sa vystihnúť jej podstatu, nie svetelný dojem ako impresionisti. V roku 1877 na tretej výstave impresionistov vystaví Cézanne 16 svojich obrazov.

Odhalené tajomstvo

Hoci svoj dvojitý život so ženou a s dieťaťom starostlivo ukrýva, otec sa o jeho tajomstve dozvie v marci 1878 z listu, ktorý príde Paulovi domov do Aix. Otec mu totiž otvára poštu. Pohrozí mu, že ho prestane finančne podporovať. O pár mesiacov neskôr, aj keď sa mu potvrdí, že jeho syn tento vzťah stále udržiava, mu však nečakane zvýši finančný príspevok.

Po tretej výstave impresionistov Cézanne s touto skupinou takmer preruší všetky kontakty. Unavujú ho nepriaznivé reakcie verejnosti na jeho tvorbu, a tak pracuje v čoraz väčšej izolácii doma na juhu. Z času na čas sa niekde objaví nejaký jeho obraz, ale prvú veľkú výstavu má až roku 1895 – usporiada mu ju parížsky obchodník s umením Ambroise Vollard. Cézanne napriek vzrastajúcemu záujmu o jeho maľby pracuje naďalej v izolácii. Stráni sa obdivovateľov, priateľov a iných umelcov – predpokladá, že ho chcú okradnúť o jeho umelecké nápady. Vo svojej podstate je čudák, ktorý napríklad nemá rád, keď sa ho ľudia dotýkajú. Aj vlastný syn sa ho musí vopred opýtať, či smie.

Rok plný udalostí

V roku 1886 nahnevaný Cézanne končí svoje priateľstvo so spisovateľom Zolom. Jeho priateľ totiž zverejní román, v ktorom opíše neúspešného a neuznaného maliara, ktorého príbeh sa nápadne podobá tomu jeho. Kontakt medzi dvoma priateľmi sa už nikdy neobnoví. O niekoľko týždňov sa Cézanne ožení v Aix s Hortense a na svadbu prídu i jeho rodičia. O pár mesiacov neskôr jeho otec umiera. Cézanne sa tak stáva bohatým a finančne nezávislým mužom. O dva roky neskôr sa jeho manželka Hortense usadí v Paríži a on zostáva v rodnom Aix. Žijú oddelene. V tom čase sa k jeho bolestiam hlavy pridá ďalšia choroba, cukrovka.

Konečne úspech

V roku 1897 maliarovi umiera milovaná matka a Cézanne, ktorý vždy s ľuďmi vychádzal veľmi ťažko, sa po jej smrti ešte viac odcudzí svetu i svojej manželke. V tom čase je už slávny, a keďže ho na verejnosti len málo vídať, stáva sa žijúcou legendou. Vystavuje na Salóne nezávislých (1899) a na výstave Expo v Paríži (1900) a jeho diela kupujú i známe galérie. Starý a chorý maliar pracuje na úžasných krajinách, o ktorých tvrdí: „Krajina sa stáva ľudskou, stáva sa mysliacim, živým tvorom v mojom vnútri. Som jedno so svojím obrazom.“ Venuje sa zátišiam, portrétom, krajinkám a štúdiám kúpajúcich sa žien. Zaujímavé je, že posledný motív kúpajúcich sa žien maľuje spamäti alebo podľa starých školských skíc. Je presvedčený, že ak by mu pózovali nahé modelky, vzbudilo by to v mestečku škandál.

V roku 1902 spíše závet, v ktorom stanoví ako univerzálneho dediča svojho syna. „Ak by ma moja manželka prežila, nebude mať žiadne právo na majetok, ktorý mi bude patriť v čase mojej smrti.“ Zdravotný stav maliara sa zhoršuje, okrem cukrovky ho trápia aj bolesti chrbta a migrény.

Pätnásteho októbra 1906 sa Cézanne ako vždy vyberie maľovať von do prírody. Chytí ho búrka, premokne a skolabuje. Domov ho privezie náhodný šofér. Nasledujúci deň sa pokúsi pracovať, ale je veľmi chorý a stratí vedomie. Z postele sa už nedostane a o pár dní, 22. októbra 1906 o siedmej ráno, zomiera na zápal pľúc. Jeho syn a manželka sa s ním nestihnú rozlúčiť, pricestujú príliš neskoro, keď už maliar dostáva posledné pomazanie. Pochovajú ho na starom cintoríne v jeho milovanom Aix-en-Provence. Svetu zanecháva obrovské dielo. Sám o jeho význame nebol nikdy veľmi presvedčený. Rok pred smrťou sa posťažoval: „Môj vek a moje zdravie mi nikdy nedovolia uskutočniť umelecký sen, o ktorý sa snažím celý život.“ Jeho priatelia impresionisti to však videli inak. „Ako to robí?“ pýtal sa Auguste Renoir. „Urobí na plátne dva ťahy štetcom a už je to úspech. V histórii maliarstva podľa mňa nenájdete žiadneho maliara, ktorý by sa so Cézannom mohol porovnávať.“