výtvarná výchova

NOTRE  DAME

Gotika vznikla v polovici 12. storočia vo Francúzsku a tu aj dosiahla svoj vrchol. Počas asi dvesto rokov v období gotiky bola katedrála (samozrejme hovorím len o Európe) najdôležitejším stavebným prejavom. Bola stavebným typom, ktorý určoval vývoj architektúry; slúžila ako vzor pre väčšinu ostatných stavieb. Predtým boli takýmito stavbami románske kláštorné kostoly benediktínov a cisteriánov (v tom čase pôsobili v západnej Európe vlastne len tieto dva mníšske rády), potom nastúpila renesancia a rozhodujúci význam získali veľké svetské stavby.

Parížska Notre Dame je pokiaľ viem jediná katedrála na ostrove (teda mimo Británie )

Typická katedrála je krížová bazilika s vysokou strednou loďou, ktorá čnie nad nižšími bočnými loďami ako obrátený lodný kýl. Cez toto súlodie preniká rovnako vysoký, obvykle trojloďný transept (čiže priečne lode). Vnútorný priestor chrámu je priamo osvetlený oknami vo vysokej stene hlavnej lode. Na západnom konci stoja obvykle dve veže, východný koniec katedrály je ukončený vencom kaplniek. Gotická katedrála stojí uprostred mesta, čím sa výrazne odlišuje od dovtedajších kláštorných kostolov. Výška bežných meštianskych domov v susedstve opticky určuje ľudské merítko a vzhľadom k nemu sa katedrála javí gigantická. Z funkčného a účelového hľadiska sú rozmery katedrály nezmyselné, jej veľkosť je predovšetkým symbolom jej významu.

Chrám Matky Božej v Remeši. Túto katedrálu určite neprehliadnete.

Z architektonického hľadiska hlavnou novinkou gotiky je spojenie lomeného oblúka s krížovou klenbou, ktorej rebrá vedú tlaky do štyroch bodov a proti nim sa zvonka vzpierajú oporné oblúky. V gotike každému tlaku zodpovedá protitlak zvislých vzpier, zakotvených v zemi. Toto usporiadanie umožnilo jednak prelamovať v nosných múroch široké otvory (prípadne ich zredukovať na stĺpy) a jednak zdvihnúť klenbu do výšky predtým nepredstaviteľnej. Katedrálu by sme však nemali vnímať len ako stavbu. Katedrála je umelecké dielo, ktoré v dokonalej symbióze spája architektúru, staviteľské umenie, sochárstvo, maliarstvo a rôzne umelecké remeslá. A k tomu kus stredovekej filozofie a propagandy.

Honosná (predovšetkým sochárska) výzdoba katedrál sa odohráva predovšetkým na ich fasádach a jej hlavnou úlohou nie je krášliť, ale vzdelávať a poučovať – je to akási názorná biblia. Dnes je pomerne ťažké predstaviť si, ako vyzerali sochy pôvodne – boli totiž výrazne farebné (v súčasnosti sa pôvodná polychrómia zachovala len ojedinele na niektorých dielach v interiéroch katedrál). Priečelia stavieb si síce zachovali svoju výraznú plasticitu, kedysi však žiarili výraznými pestrými farbami. Veriaci pri vstupe do chrámu vnímal zrakom významné biblické postavy a deje. V chráme samotnom bola výzdoba omnoho chudobnejšia, takže neodvádzala pozornosť a človek sa mohol sústrediť na modlitbu.

Remeš – výrazný kontrast nazdobenej fasády a strohého interéru

Vo Francúzsku samotnom je pomerne dobre zachovaných mnoho krásnych katedrál (trebárs podľa abecedy: Amiens, Bourges, Cartres, Dijon, Evreux…). Ale bezpochyby najznámejšia stojí v Paríži a najkrajšia v Remeši .

Katedrála v Paríži

Stavba Chrámu Matky Božej v Paríži (väčšina francúzskych gotických katedrál je zasvätených Matke Božej; Mária bola evidentne dobovou superstar) bola zahájená v roku 1163 za biskupa Maurice de Sully a základný kameň tejto prvej ranogotickej katedrály posvätil osobne pápež Alexander III. O tri roky neskôr bol takmer hotový chór a v roku 1182 bol vysvätený hlavný oltár. V roku 1198 bol osadený zvon vo veži nad krížením lodí, 1240 bola dokončená južná veža západného priečelia, 1250 severná. Kaplnky na východnom konci katedrály boli pristavané v rokoch 1296–1320 a okolo roku 1350 (podľa iných zdrojov 1363) bol chrám dokončený.

Dĺžka katedrály je 127,5 metra, šírka 48 metrov, výška klenby hlavnej lode 32,5 metra, výška veží v priečelí 68 metrov a najvyšší bod – vrchol veže nad krížením lodí – je vo výške 90 m. Zvon Emmanuel, ktorý bol osadený v južnej veži v roku 1400, váži 13 ton.

Zo staviteľov sa zachovali mená Jean de Chelles (prevzal vedenie stavby v roku 1258 a potom znovu v roku 1296), Pierre de Montreuil (1265–1296), Jean Ravy (1318–1344), jeho synovec Jean de Bouteiller (od 1344) a napokon Raymond du Temple. Všetci však viac-menej len dodržiavali ideu prvotného architekta katedrály, ktorého meno sa paradoxne nezachovalo.

Notre Dame de Paris

Táto prvá dáma francúzskych katedrál bola dejiskom viacerých významných historických udalostí – v roku 1430, počas Storočnej vojny, tu bol za francúzskeho kráľa korunovaný anglický kráľ Henrich IV. (mal deväť rokov a jeho korunovácia bola trochu ostentatívna – pár mesiacov potom, čo Johanka z Arku v roku 1429 priviedla jeho francúzskeho protivníka Karola VII. na korunováciu do Remeša, ktorý ležal hlboko v území obsadenom Angličanmi), v roku 1572 sa tu konala svadba Henricha Navarrského (aby vás tí Henrichovia nepomýlili – po česky Jindřich) s Margarétou de Valois, ktorá mala ukončiť obdobie náboženských vojen (nevyšlo to – len dva roky nato bolo počas Bartolomejskej noci povraždených asi 20 000 hugenotov).

Počas francúzskej Revolúcie bola katedrála v roku 1792 vyplienená a poničená (napr. sochy na priečelí – tzv. galéria kráľov – boli úplne zničené hneď na začiatku aj preto, že „revolučné masy“ ich považovali za sochy francúzskych kráľov, hoci v skutočnosti boli spodobením biblických kráľov Judey a Izraela) a v roku 1793 dokonca hrozilo, že ju zbúrajú. Zachránil ju úradujúci šéfrevolucionár Maximilien de Robespierre, no aj tak slúžila ako sklad vína. Ťažko je predstaviť si, čo všetko sa asi zničilo, keďže tu boli zhromaždené umelecké poklady monarchie. Až v roku 1798 sa do katedrály opäť vrátila cirkev a v roku 1804 sa tu korunoval Napoleon Bonaparte za „cisára všetkých Francúzov“.

V roku 1831 vyšiel román Victora Huga „Chrám Matky Božej v Paríži“, kde katedrála vystupuje nie ako miesto deja, ale v podstate ako jedna z hlavných postáv. Popularita tohto románu spôsobila, že záujem verejnosti o katedrálu stúpol a v roku 1840 bol prijatý zákon, ktorý nariadil jej obnovu. Reštaurátorské práce viedol v rokoch 1844–1864 architekt a kunsthistorik Eugene Emmanuel Viollet-le-Duc (považovaný všeobecne za celosvetového priekopníka hnutia na obnovu pamiatok), ktorému vďačíme za dnešný výzor chrámu. Okrem toho, že nahradil zničené umelecké diela a vytvoril nové (okrem iných populárne príšery na galérii a známe chrliče), celý objekt regotizoval (teda odstránil tie časti, ktoré boli z neskorších období) a dostaval vežu nad krížením lodí.

Kríženie lodí s vežou od Viollet-le-Duca. Všimnite si na streche zelených „svätých horolezcov“

Poslednú pohromu zažila katedrála počas Parížskej komúny v roku 1871, kedy v nej komunardi založili požiar, ktorý síce zničil veľkú časť zariadenia interiéru, ale našťastie sa nerozšíril až do konštrukcie krovu. V rokoch 1991–2001 prebehlo zatiaľ posledné reštaurovanie.

Rozeta na južnej fasáde má priemer 13 metrov.

Oporný systém – východný koniec katedrály.

Katedrála Matky Božej v Remeši

(iniciátorom stavby bol arcibiskup Aubry de Humbert) bola počas šiestich storočí korunovačným chrámom francúzskych kráľov (bolo ich tu korunovaných spolu 24, od Ľudovíta VIII. v roku 1223 po Karola X. v roku 1825) a je najhonosnejšou francúzskou katedrálou. Je tiež jednou z mála katedrál, u ktorých dodnes poznáme autorov, resp. staviteľov (ako iste viete, k tým niekoľkým patrí aj pražský Chrám Svätého Víta – mená Matyáš z Arrasu, Petr Parléř a Josef Mocker).

Začal ju stavať v roku 1211 architekt Jean d´Orbais. Pod jeho vedením začali aj práce na plastikách, ktoré boli neskôr umiestnené na západných portáloch. V rokoch 1236–1252 viedol práce remešskej stavebnej huty Jean de Loup, ktorý dokončil chór a zahájil práce na západných portáloch. Po ňom bol do roku 1260 hlavným architektom Gaucher de Reims. V období 1260–1295 dokončil Bernard de Soissons päť východných klenbových polí a doviedol stavbu západného priečelia až po rozetu. Robert de Coucy dostaval do roku 1331 hlavnú loď. Katedrála mala mať pôvodne sedem veží, nakoniec sa zrealizovali len dve na západnom priečelí – ich stavba začala okolo roku 1400 a hotové boli 1445, resp. 1475. Staviteľom slúži ku cti, že hoci v okolí už zúrila renesancia, zachovali veže v štýle vrcholnej gotiky.

Aj táto katedrála si užila svoje. Hneď v roku 1481 bola pri požiari zničená strecha a poškodená veža, po následnej deväťročnej rekonštrukcii vydržala len s niekoľkými drobnými poškodeniami až do Revolúcie, kedy bola vyplienená a využívaná ako sklad krmiva. Po reštaurácii monarchie bola reštaurovaná aj katedrála a v roku 1825 tu bol korunovaný Karol X. Počas prvej svetovej vojny bola ťažko poškodená pri nemeckom bombardovaní. Po dôkladnej (a nákladnej) rekonštrukcii, či skôr znovupostavení, bola opäť otvorená v roku 1937.

Tí traja trpaslíci v bielych tričkách sú moji najmilší

Dĺžka katedrály je 149 metrov (Pijoan uvádza 141 m), šírka strednej lode 14,65 metra, výška hlavnej lode 38 metrov. Pred zničením počas prvej svetovej vojny bolo súčasťou katedrály 2303 sochárskych diel. Časť z nich bola zničená (nedočítal som sa, koľko ich je dnes), rovnako ako väčšina vitráží – niektoré z nich boli zreštaurované do viac-menej pôvodnej podoby, iné boli zasklené nanovo, na čom spolupracovali viacerí známi umelci 20. storočia (najznámejší a najčastejšie spomínaný je Marc Chagall, ale pravdupovediac tie jeho okná nie sú práve „my cup of tea“).

Hoci všetky francúzske katedrály majú spoločnú základnú schému, rozdiel medzi ranou gotikou (Paríž) a jej vrcholným štádiom (Remeš) je značný. Na prvý pohľad je parížska Notre Dame ťažkopádnejšia a remešská vzletnejšia. Prispieva k tomu horizontálne členenie fasády, ktoré je v Paríži výrazné a vlastne rovnocenné s vertikálnym, zatiaľ čo v Remeši takmer úplne chýba. V Paríži zostali na priečelí priznané pomerne veľké plochy muriva bez výzdoby, v Remeši sú plochy muriva prekryté predsadenými portálmi, takže divák má dojem, že na fasádu by sa už ťažko dala umiestniť ďalšia socha. Ojedinelou zvláštnosťou remešskej katedrály je rozeta v tympanóne stredného portálu (obvykle na tomto mieste býva ústredný reliéf, väčšinou výjav zo života Krista alebo Márie).

Stredný portál s rozetou

Južná strana katedrály – anjeli v klietkach

Snáď najzreteľnejší je rozdiel medzi obidvoma chrámami na týchto fotkách nároží čelných veží:

Kým v Remeši je nárožie tvarovo zjemnené a bohato zdobené…

…v Paríži je nárožie takmer ako na paneláku.

Katedrála Notre Dame v Remeši

Pôvodne  keltská osada Remeš sa v priebehu storočí stala jedným z nejvýznamnejších miest Francúzska. Od 3. storočia tu sídlilo biskustvo a v rokoch  496-1825 tu  prebiehali korunovácie francúzskych kráľov. Väčšina z nich bola v Remeši i pochovaná, a to v najstaršej remešskej  budove Basilique St-Remi z 11. storočia .

Remeš sa významne zapísala do dejín i v 20. storočí, keď tu  - 7. 5. 1945 bola podpísaná kapitulácia  Nemecka.