Choď na obsah Choď na menu
 


MONA LISA

18. 1. 2010

 

 

MONA  LISA – Leonardo da Vinci

 

 

-      Mona Líza (Mona Lisa, zriedkavo aj Monna Lisa) je obraz talianskeho renesančného umelca Leonarda daVinciho, ktorého vznik je datovaný približne do obdobia rokov 1503-1505. Portrét zobrazuje Lisu Gherardini, manželku florentského obchodníka Francesca di Bartolomeo di Zanobi del Giocondo, oblečenú podľa súdobej florentskej módy, na pozadí pahorkatej krajiny. Pri pohľade na obraz pozornosť púta predovšetkým legendárny „záhadný úsmev“ Mony Lízy a jej prenikavý pohľad, ktorým akoby sa skutočne dívala z obrazu. Je to jedno z najznámejších umeleckých diel v ľudských dejinách.

 

-  Hoci je tento obraz vo svete všeobecne známy pod názvom Mona Lisa, v taliančine a španielčine sa preňho používa názov La Gioconda, po francúzsky La Joconde. Oba varianty názvu odvíjajú svoj pôvod od mena zobrazenej dámy - „Lisa“ je jej krstné meno, pomenovanie „Gioconda“ je prispôsobené priezvisko jej manžela. „Mona“ je v taliančine zaužívaná skratka slova „madonna“, čo v preklade znamená „moja pani“. Názov Gioconda je tak trochu dvojznačný: okrem toho, že ide o priezvisko, po taliansky totiž znamená „veselá/rozmarná žena“. Táto verzia názvu teda korešponduje so záhadným úsmevom na perách portrétovanej dámy. Obe verzie názvu obrazu sú zaužívané až od 19. storočia. Leonardo sám obraz nepomenoval.

 

-    Mona Líza je podobizeň mladej ženy na pozadí pahorkatej krajiny so vzdialeným hmlistým horizontom. Dáma má vlasy zakryté čiernym priesvitným závojom. Pri detailnejšom pohľade si možno všimnúť, že tvár má dokonale zbavenú chĺpkov - nemá ani obočie, ani riasy na mihalniciach. Mona Líza je usadená v kresle, na pravej strane obrazu je vidieť jeho operadlo. Na operadle má dáma položené prekrížené ruky. Kompozícia je pravdepodobne umiestnená ako pohľad na loggiu - v prvej tretine obrazu je hneď za postavou umiestnené zábradlie a po bokoch sa črtajú náznaky stĺpov ohraničujúcich výhľad. V pozadí je znázornená hornatá krajina, ktorou sa vinie kľukatá cesta s kamenným mostom ponad rieku. Svetlo dopadá z ľavej strany obrazu.

-      Obraz je namaľovaný olejovými farbami na tenkej doske z topoľového dreva. Bol niekoľko krát reštaurovaný a röntgenové analýzy odhalili prítomnosť troch skorších verzií Mony Lízy vo vrstvách pod súčasnou verziou obrazu.

 Leonardo tu použil špeciálnu techniku maľby, ktorú označil názvom „sfumato“. Jej podstatou je nanášanie farieb vo viacerých veľmi jemných, priesvitných vrstvách tak, aby bol vytvorený dojem hĺbky, objemu a tvaru. Namiesto ostrých kontúr sfumato využíva hmlisté, mäkké tieňovanie, čím dáva možnosť veľmi presvedčivého zobrazenia svetla a priestoru. Dôležitý je dokonalý výber a miešanie farebných tónov a ich veľmi precízne nanášanie bez pozorovateľných prechodov

 

-      Leonardo začal pracovať na obraze počas svojho druhého pobytu vo Florencii, pravdepodobne v roku 1503, a prácu dokončil asi o tri alebo štyri roky neskôr. Toto svoje dielo si výnimočne obľúbil a pri svojich presunoch ho brával vždy zo sebou. Tak sa v roku 1516 obraz dostal z Talianska do Francúzska, keď Leonardo vyhovel pozvaniu francúzskeho panovníka Františka I., aby pracoval v ClosLucé blízko kráľovho sídla Amboise. Napokon František I. obraz kúpil do svojej zbierky. Niekedy po Leonardovej smrti boli odrezané časti z oboch strán obrazu. Pôvodne bola Mona Líza znázornená medzi dvoma stĺpmi, ako o tom svedčia staré kópie. Okraje základní týchto pôvodných stĺpov si možno všimnúť aj dnes.

 

 

-      Obraz bol umiestnený v zámku Fontainebleau, neskôr ho Ľudovít XIV. nechal vystaviť vo Versailleskom paláci. Po Francúzskej revolúcii bol prevezený do Louvru. Napoleon I. ho nechal v roku 1800 nainštalovať v spálni svojej manželky v paláci Tuileries, o štyri roky bol však vrátený do Louvru. Počas Francúzsko-pruskej vojny v rokoch 1870-1871 bol obraz odvezený z Louvru a ukrytý niekde na území Francúzska.

-     Až do polovice 19. storočia obraz nebol nijako zvlášť známy. Až nastupujúca vlna symbolistov priniesla obrat a umelci začali s Monou Lízou spájať svoje predstavy o ženskej tajuplnosti.

 

-      Sláva obrazu tak postupne narastala a prispela k tomu aj jeho krádež, ku ktorej došlo 22. augusta 1911. 7. septembra bol ako podozrivý z krádeže zatknutý básnik francúzskej avantgardy GuillaumeApollinaire. Na výsluch bol predvolaný aj jeho priateľ PabloPicasso, obaja však boli neskôr prepustení ako nevinní. Spoločnosti priateľov Louvru ponúkla za obraz odmenu 25 tisíc frankov, anonym túto sumu dokonca zdvojnásobil. Nik sa však neozval. Verilo sa, že obraz je navždy stratený. Následne však vysvitlo, že obraz ukradol zamestnanec Louvru Vincenzo Peruggia –- jednoducho ho vyniesol von schovaný pod kabátom. Krádež zorganizoval Eduardo de Valfierno, podvodník, ktorý poveril falšovateľa Yvesa Chaudrona výrobou kópií obrazu. Mal v úmysle ich predať ako stratený originál. Pretože originál na svoj podvod nepotreboval, po krádeži už viac Peruggiu nekontaktoval. Peruggia prechovával obraz vo svojom byte dva roky, stratil však trpezlivosť a napokon bol zadržaný pri pokuse o jeho predaj florentskému priekupníkovi s umením. Obraz bol vystavovaný po celom Taliansku a v roku 1913 sa vrátil do Louvru.

-    Počas druhej svetovej vojny bolo dielo prevezené z Louvru do bezpečia najprv na zámok Amboise, potom do opátstva Loc-Dieu a nakoniec do múzea Ingres v Montauban.

 

 

-     V roku 1956 bola spodná časť maľby vážne poškodená kyselinou. O niekoľko mesiacov neskôr niekto hodil do obrazu kameň. Aby sa podobné incidenty nemohli opakovať, je v súčasnosti obraz vystavovaný za bezpečnostným sklom.

-     Od 14. decembra 1962 do marca 1963 bola Mona Líza požičaná do USA, kde bola vystavovaná v New Yorku a vo Washingtone, DC Podobne v roku 1974 sa predstavila v Tokiu a v Moskve.

-     Pred americkým turné v rokoch 1962-63 bol obraz ohodnotený na účely poistenia na 100 miliónov amerických dolárov. Podľa Guinnessovej knihy rekordov sa tak Mona Líza stala najdrahším obrazom v dejinách. Ak však vezmeme do úvahy vývoj inflácie, pôvodných 100 miliónov USD z roku 1962 malo v roku 2004 hodnotu približne 608 miliónov USD. [2]

-

     6. apríla 2005 bol obraz po dôkladnom zreštaurovaní, analýze a dokumentácii v rámci Louvru premiestnený na svoje nové miesto v Salle des Etats (Sála štátov). Je vystavený v špeciálne skonštruovanom priestore s kontrolovanou klímou za ochranným sklom.

-    Totožnosť dámy, ktorá bola modelom pre portrét, nie je s určitosťou známa. Podľa Leonardovho prvého životopisca GiorgiaVasariho je na obraze skutočná žena - Líza (Lisa), manželka spoločensky významného obyvateľa toskánskej Florencie Francesca di Bartolomeo di Zanobi del Giocondo. O del Giocondovi sa vie, že skutočne žil. Bol to bohatý obchodník s hodvábom a zároveň bol aj vplyvnou postavou vo vládnych kruhoch. O jeho manželke sa však toho veľa nevie. Lisa Gherardini sa narodila v roku 1479 a vychovávali ju v rodinnom sídle Villa Vignamaggio v Toskánsku. Za Francesca Gioconda sa vydala v roku 1495.

-      Na sklonku života Leonardo hovoril o portréte „istej florentskej dámy, ktorý maľoval podľa živého modelu na žiadosť Giulianade'Medici“. Dôkazy o existencii vzťahu medzi Lisou Gherardini a Giulianom de'Medici neboli objavené, takže Leonardova poznámka sa mohla týkať aj niektorého z jeho dvoch ďalších portrétov žien. Neskôr k zmätku prispel aj anonymný výrok, podľa ktorého je Mona Líza portrétom samotného Francesca del Giocondo. Tu zrejme pramenia kontroverzné úvahy o tom, že na obraze je v skutočnosti portrét muža.

-      Dr. LillianSchwartzová z Bell Labs v USA predpokladá, že Mona Líza je vlastne autoportrét. Svoju teóriu opiera o výsledky digitálnej analýzy čŕt tváre Leonarda da Vinciho a Mony Lízy. Keď prevrátime Leonardov autoportrét a pomocou počítača ho spojíme s tvárou Mony Lízy, črty oboch tvárí dokonale súhlasia. Kritici tejto metódy oponujú tým, že podobnosť je dôsledkom faktu, že obe podobizne maľoval ten istý človek tým istým štýlom.

-     MaikeVogt-Lüerssenová je presvedčená, že svetoznámy tajomný úsmev patrí Izabele Aragónskej, vojvodkyni milánskej. Leonardo bol 11 rokov dvorným maliarom u LudovicaSforzu, vojvodu milánskeho, ktorý bol strýkom jej manžela. Podobnosť tváre Mony Lisy s inými portrétmi Izabely je výrazná. Okrem toho Vogt-Lüerssenová verí, že vzor na látke tmavozelených šiat Mony Lízy je znakom jej príslušnosti k rodu Visconti-Sforza. Podľa tejto teórie je Mona Líza prvým portrétom vojvodkyne milánskej a v skutočnosti teda vznikla na jar roku 1489 .

-    Existuje viacero dôvodov, prečo by Mona Líza mohla byť aj fiktívnym obrazom, výplodom Leonardovej predstavivosti. Na väčšine portrétov tej doby sú zachytené detaily, podľa ktorých je možné určiť príslušnosť zobrazenej osoby k niektorému rodu (rodine) alebo aspoň jej sociálny status. Na obraze Mony Lízy však takéto zjavné symboly nenachádzame. Ba čo viac, v Leonardových dokumentoch nie sú žiadne záznamy o objednávke tohto portrétu. Leonardo na ňom pracoval niekoľko rokov a potom ho opatroval viac než desať rokov, až do svojej smrti. Ak by bol obraz maľoval pre niekoho na objednávku, dalo by sa predpokladať, že ho po dokončení odovzdá tomu, kto si ho objednal, a nebude ho toľké roky prechovávať u seba.

-    27. septembra 2006, História

-      Mona Lisa, záhadná žena zvečnená na známom diele Leonarda da Vinciho zo 16. storočia, pózovala pre obraz krátko po tom, ako porodila svojho druhého syna.

-     K tomuto záveru dospel tím kanadských vedcov, ktorí maľbu preskúmali špeciálnym trojdimenzionálnym digitálnym snímačom a nahliadli ním pod dosiaľ nepreniknuteľné vrstvy farby. Vyhodnocovanie údajov získaných v parížskom Louvri trvalo vyše roka.

Veľmi dôkladné preskúmanie obrazu ukázalo, že Mona Lisa mala na odeve tenký priehľadný gázový závoj, aký talianskej ženy začiatkom 16. storočia nosili v tehotenstve alebo tesne po pôrode, uviedol Bruno Mottin z Výskumného a reštauračného centra francúzskych múzeí.

"Môžeme dnes povedať, že táto maľba Leonarda da Vinciho bola namaľovaná na pamiatku narodenia druhého syna Mony Lisy, čo nám umožňuje datovať ho presnejšie do obdobia okolo roku 1503," povedal Mottin.

-     Mottin tiež uviedol, že v rozpore s rozšíreným presvedčením nenechala Mona Lisa svoje vlasy voľne spadať na plecia - čo bolo v renesancii typické pre počestné dievčatá a mladé ženy, ale v skutočnosti mala na hlave čepiec, z ktorého uniklo len niekoľko prameňov vlasov.

Odborníci z Kanadskej národnej rady pre výskum informovali, že maľba je krehká, v prípade náležitej starostlivosti však ostane v dobrom stave dlho. Drevená doska, na ktorej je Mona Lisa namaľovaná, je citlivá na zmeny teploty a ovzdušia. Ak však ostanú zachované súčasné podmienky uskladnenia, nehrozí degradácia.

Podrobné preskúmanie jemných prasklín, aké sa tvoria na starých maľbách, ukázalo, že vrstvy farby sú stále pevné prichytené na topoľovú dosku. Väčšia prasklina v hornej polovici maľby dlhá 12 centimetrov, ktorá pravdepodobne vznikla pri odstránení pôvodného rámu a reštaurácii medzi polovicou 18. a začiatkom 19. storočia, sa nezväčšila.

Odborníci tiež dúfali, že zistia viac o Leonardovej technike jemného spájania farebných tónov, nenašli však dostatočné detaily ťahov štetca. "Je mimoriadne tenko namaľovaný a mimoriadne plochý, napriek tomu napríklad detaily prameňov vlasov sú mimoriadne zreteľné. Takže táto technika sa nepodobá ničomu, čo sme dosiaľ videli. Leonardo bol neobyčajným maliarom.

-     Portrét Lisy Gherardiny má tieto rozmery:

-     77x53cm

-      Nie je zapísaný v žiadnom autorovom zozname, nespomína sa ani v Leonardovom diári a pritom autor tento svoj obľúbený obraz nosil stále so sebou. Portrét dámy nazval Monou Lisou až Giorgio Vasari v biografii s názvom Životopisy 31 rokov po Leonardovej smrti.

-      Mona Lisa – Lisa Gherardini, manželka Francesca del Giocondo, zomrela 15. júla 1542 – štyri roky po smrti manžela – v kláštore, kde žila ku koncu života ako rehoľníčka. Pochovali ju pri Kostole Sant Orsola. Z kostola sú dnes iba ruiny, stál pri dnešnej Bazilike San Lorenzo. Svoje nálezy predstavil G. Pallanti verejnosti vo svojej publikácii „Objav Mony Lisy…“

Monu Lisu priviedla do kláštora jej najmladšia dcéra Marietta, ktorá sa neskôr stala rehoľníčkou. Z testamentu jej manžela vyplýva, že aj Mona Lisa tam strávila svoje posledné roky života.