Pápežský dvor mal svojich dvorných literátov. Mali úžasný prehľad v antickej i stredovekej literatúre a vytvárali literárnu predlohu k dielam, ktoré si Vatikán objednával. Do detailov vypracovali kompozíciu, námet, postavy, predmety a všetky detaily, ktoré - a hlavne ako - mali byť na obraze zobrazené. Potom tu bol pápežský teológ-ideológ, ktorý dozeral na to, aby obraz obsahoval všetky potrebné teologické symboly a aby neobsahoval predmety a symboly teológii nevyhovujúce. Prediskutoval s umelcom všetky podrobnosti. Bol to cenzor tvrdého razenia a nerobil takmer žiadne kompromisy.
Nakoniec prišiel na rad umelec, ktorému bola zadaná úloha. Zverili mu do rúk kompletne vypracovanú predstavu o freske, obraze, a túto predstavu musel zviditeľniť svojim štetcom a farbami. Keďže fresky boli väčšinou veľkorozmerné práce a umelec neraz pracoval na niekoľkých naraz, potreboval veľa pomocníkov, ktorí dokonale ovládali štýl jeho maľby. Umelec vypracoval návrh, vytvoril kartóny a o zvyšok sa postarala jeho dielňa plná zručných pomocníkov, nad ktorými dozeral. Tí obraz domaľovali. A my si dnes v knihe o umení napríklad prečítame: autor – Raffael.
Renesančné diela sú preplnené významom, symbolmi, majú svoj rozsiahly obsah, nie sú prázdne a nudné. Nič nie je ponechané náhode, sú hlbokou riekou, ktorá obsahuje nadčasové posolstvá. V protiklade k súčasnému umeniu, ktoré sa obsažnosti často vyhýba a umelec je ponechaný sám na seba a presadzuje z núdze cnosť – dielo bez názvu. Skrátka, bola to tímová práca, kde maliar bol len jedným článkom z veľkého súkolesia. Vo svojom diele používal množstvo symbolov, aby vyrozprával príbeh, či už ako požiadavku cirkvi, ktorá obraz objednala, alebo nepriamo, automaticky, pretože dané symboly boli konvenciou doby, boli bežne používané a každý im rozumel.
Skúste si napríklad porovnať Zvestovanie od Leonarda, Tiziana či iných autorov.
Leonardo da Vinci
Aleso Baldovinetti
Tizian
Francesco di Giorgio Martini
Zistíte, že majú veľa spoločných prvkov, spoločnú šablónu. Napríklad na obraze zvestovania nájdete iba Máriu a archanjela Gabriela. Mária je vpravo, anjel vľavo. Anjel drží v ruke ľaliu. Mária číta knihu, sedí pod kolonádou, nie je v miestnosti ani v prírode. V pozadí krajina, pár cyprusov. Vpredu záhradka s kvetmi. Každý z týchto detailov má presný význam a opodstatnenie.
Sú to ikonografické typy, vytvorené cirkevnými ideológmi. Umelec pri zobrazení daného námetu nesmel vybočiť z daného rámca a predpísaných požiadaviek. V decembri 1563 sa napr. konal Trentský koncil, na ktorom bola definovaná úloha umenia v reformovanej komunite. Náboženské obrazy boli vítané ako podpora v náboženskej náuke. Jedna pasáž z dekrétu požaduje, aby „boli ľudia vedení a posilnení vo zvyku pamätania si a neustáleho premietania si v mysli predmetov viery prostredníctvom malieb alebo iným zobrazením príbehov tajomstva našeho Spasenia.“ Následne bola požadovaná čo najprísnejšia disciplína a správnosť zobrazenia svätých námetov. Výsledné požiadavky môžeme zhrnúť do troch bodov: 1) jasnosť, jednoduchosť, zrozumiteľnosť 2) realistická interpretácia 3) emociálny stimul k pobožnosti. Výsledkom bol vznik manierizmu, ktorý nedokázal naplniť ani jeden z uvedených troch požiadaviek.
Súčasný umelec je ponechaný sám na seba, jeho dielo nemá dopredu určený účel ani obsah, je slobodný a v tejto slobode beznádejne stratený. Tvorí sám pre seba, nepotrebuje nič pre nikoho zobrazovať a najčastejšie nepotrebuje ani nijakého diváka. Tvorí diela súčasné, ale nie nadčasové. O tom je svedectvo dnešných väčšinou prázdnych výstavných priestorov...
