Choď na obsah Choď na menu
 


IMPRESIONIZMUS

4. 11. 2009

 

IMPRESIONIZMUS

 

CHARAKTERISTIKA : 
- odvodené od slova impresia – dojem, vnem
- centrum Francúzsko (Paríž) -  60-te roky 19. stor.
- námetom sa stáva zmyslové zobrazenie objektívnej skutočnosti - maľujem to, čo vidím, čo cítim...
- popieranie zákonitosti kompozície
- zobrazované predmety strácajú pevnú tvarovú hmatateľnosť a konkrétnosť
- v procese tvorby sa nerozmýšľa o konkrétnej realite

 

HLAVNÉ ZNAKY TVORBY :
1. používa sa farba v čistom spektre ( nemieša sa na palete, ale priamo na plátne )
2. dominuje svetlo
3. zmena maliarskeho rukopisu – maliar maľuje uvoľnene, spontánne

 

 

Odmietnutí impresionisti: Posmech a sláva

Monetova Impresia: východ slnka sa stala terčom tvrdej kritiky.

Za ich obrazy dnes v aukčných sieňach dávajú miliónové sumy, pred 135 rokmi to však bola takmer katastrofa. Dobová tlač ich výsmešne nazvala IMPRESIONISTI.

 

Francúzsko, ktoré má dnes na mape dejín moderného umenia obrovský význam, za to v podstate vďačí skupinke neuznaných maliarov z polovice 19. storočia. Vtedajšiemu vkusu totiž kraľoval akademizmus – jediná inštitúcia, ktorá rozhodovala o tom, čo je v móde, bola Akadémia krásnych umení. Na výtvarnej scéne dominovala, a čo sa týka obsahu a štýlu udržiavala tradičné štandardy francúzskeho maliarstva. Za vhodné a dobré sa vtedy považovali okázalé historické a náboženské témy či portréty v nudnom, dokonale realistickom štýle a v konzervatívnych farbách. Krajinky, zátišia a témy zo súčasného života sa považovali za čosi menejcenné. Názor Akadémie bol rozhodujúci.

Maliar sa mohol stať úspešným a tak ľahšie získať zákazky len vtedy, ak mu porota prijala diela na výročný Salón v Paríži. Umelci, ktorí tam vystavovali, mohli za svoje diela vyhrať ceny, ľahšie sa im predávali a mnohokrát hneď dostali nové objednávky. Vystavovať na Salóne bolo vecou prestíže a tým aj lepších finančných ziskov. Pre porotu boli, samozrejme, vystavovateľné iba obrazy, ktoré boli podľa vkusu a štandardov Akadémie. Naleštené, realistické, vcelku nudné historické a alegorické scény plné pátosu. Ostatné obrazy mali smolu.

Salón odmietnutých

Mladší maliari však nemali chuť maľovať podľa strnulých pravidiel. Obdivovali Gustava Courbeta, ktorý medzi prvými chodil maľovať priamo do krajiny, a snažili sa posunúť hranice jeho realizmu, maľovali voľnejšie a jasnejšími farbami. Nezaujímali ich historické témy, ale svet a život, ktorý videli okolo seba. Keďže však nedodržiavali predpísaný štýl, porota ich diela odmietala a na Salóne dávala prednosť menej talentovaným výtvarníkom, ktorí rešpektovali pravidlá.

V skupine odmietaných realistov, ako sa sami nazývali, boli Claude Monet, Pierre-Auguste Renoir, Alfred Sisley a Frédéric Bazille, neskôr sa k nim pridali aj Camille Pissarro, Paul Cézanne a Armand Guillaumin.

V roku 1863 porota odmietla prijať na Salón Manetove Raňajky v tráve, pretože zobrazovali nahú ženu s dvoma oblečenými mužmi na pikniku, hoci akty žien boli v poriadku, ak sa objavovali v historických scénach alebo alegóriách. Jednoducho nebol akt ako akt.

Cisár Napoleon III. si však odmietnuté práce prezrel a rozhodol, že verejnosť má právo sama posúdiť toto umenie, a tak v tom roku zorganizovali aj Salón odmietnutých. Samozrejme, veľa návštevníkov si ho prišlo pozrieť len preto, aby sa na maľbách zasmiali, ale výtvarníkom sa podarilo pritiahnuť pozornosť na nový smer v umení. Na Salón odmietnutých nakoniec prišlo oveľa viac návštevníkov než na ten oficiálny.

Umelci sa potom pokúšali petíciami presvedčiť oficiálne miesta, aby Salón odmietnutých znovu usporiadali, ale ani v roku 1867, ani v 1872 sa im to nepodarilo.

Vlastný biznis

Keď videli, že nemajú šancu dostať sa na oficiálnu prezentáciu, rozhodli sa, že si ju zorganizujú sami. V roku 1873 založili Monet, Renoir, Pissarro a Sisley asociáciu umelcov, aby mohli nezávisle vystavovať. Čoskoro k nim pribudli Cézanne, Berthe Morisotová a Degas.

Prvú spoločnú výstavu otvorili o rok neskôr 15. apríla v Paríži na Boulevard des Capucines 35 v ateliéri fotografa Nadara, ktorý im svoje priestory požičal. Z ulice sa vchádzalo dovnútra po schodoch, steny výstavných miestností boli vymaľované červenou, Nadarovou obľúbenou farbou. Vstupné stálo jeden frank a katalóg 50 centimov.

Výstava trvala mesiac, a aby bola prístupná všetkým vrstvám aj pracujúcim, pozrieť si ju mohli od ôsmej ráno do desiatej večer. Hoci neskôr znamenala obrovský prínos pre moderné umenie, jej usporiadatelia mali vtedy iba jediný cieľ – dať umelcom príležitosť, aby slobodne vystavili svoje diela bez cenzúry poroty a štátu.

Asociácia vyberala od výtvarníkov členský poplatok 60 frankov na rok a každý umelec mal právo vystaviť dva obrazy, i keď toto pravidlo sa potom celkom nedodržalo. Aby sa pokryli náklady na výstavu, z každého predaného diela mali umelci odviesť 10 percent v prospech asociácie.

Inštaláciu výstavy umelci poňali svojsky. Diela roztriedili podľa veľkosti a potom zavesili podľa abecedy. Väčšinu z nich osobne Renoir, ktorý viedol výbor na jej inštalovanie, ale v podstate na všetky technické prípravy ostal sám. Vystavovali dokopy 165 prác – medzi nimi päť olejomalieb a sedem pastelov od Moneta, štyri oleje, dva pastely a tri akvarely od Morisotovej, šesť olejov a jeden pastel od Renoira, desať prác od Degasa, päť Pissarrov, troch Cézannov a troch Guillauminov. Niektoré obrazy boli iba zapožičané – napríklad Cézannova Moderná Olympia, dve Sisleyho krajinky a jedna maľba od Morisotovej, ktorú vlastnil Manet.

Vošiel do dejín

Kritik a humorista Louis Leroy, ktorý písal pre parížsky plátok Charivari, ani netušil, že svojou recenziou tejto výstavy vojde do dejín. Na mušku si zobral práve Monetov obraz Impresia: východ slnka a svoj článok pomenoval Výstava impresionistov. Nový prístup k maľbe považoval iba za skicu a obrazy sa mu zdali priveľmi nedokončené, aby sa vôbec mohli volať obrazmi. O Monetovi aj ostatných písal veľmi ironicky: „Bol to vyčerpávajúci deň, keď som prišiel na výstavu spolu s pánom Vincentom, krajinkárom, žiakom akademického majstra Bertina, držiteľa viacerých ocenení a medailí. Prišiel sem bez náznaku podozrenia, myslel si, že tam budú obrazy, ktoré človek vidí kdekoľvek, dobré i zlé, presnejšie viac horších ako dobrých, ale nie priam nepriateľských k dobrým umeleckým spôsobom, láske k umeniu, forme a starým majstrom. Ale majstrov viac nechceme, môj úbohý priateľ! Všetko sme zmenili!“ Pri Pissarrovej krajinke pritvrdil: „Pri pohľade na túto šokujúcu krajinku si ten dobrý muž pom yslel, že má špinavé okuliare. Starostlivo si ich vyčistil a posadil na nos. Čo, preboha, je toto? Veď je to len zašpinené plátno! Nemá to ani vrch, ani spodok, ani predok, ani zadok... Je to smiešne!“

Vrcholom bol podľa neho kúsok, podľa ktorého posmešne nazval maliarov impresionistami: „Pozeral som na Bertinovho žiaka, ktorý prudko očervenel. Katastrofa sa zdala nevyhnutná, a bol to práve Monet, ktorý priložil do ohňa posledné polienko. Čo má ten obraz znamenať? Podľa katalógu Impresia: východ slnka... a aká sloboda, aká istota prejavu! Tapeta vo svojom embryonálnom štádiu bola viac dokončená ako táto krajinka!“

Termín impresionisti sa však napriek tomu, ako Leroy zotrel celú výstavu, pomerne rýchlo uchytil medzi verejnosťou, výtvarnými kritikmi, a prijali ho za svoj aj samotní maliari.

Obchodný neúspech

V prvý deň si výstavu prišlo pozrieť 175 návštevníkov a v posledný päťdesiatštyri – dokopy ju videlo približne 3 500 ľudí. Hoci bola jedinečná večernými otváracími hodinami, túto možnosť využilo tak desať až dvadsať ľudí denne, niekedy dokonca prišli len dvaja.

Oficiálny Salón mal iné čísla – vstupné bolo desať frankov, vystavovalo sa štyritisíc prác a záverečná štatistika uvádzala približne 400-tisíc návštevníkov. Aj keď bola výstava impresionistov z hľadiska návštevnosti i predaja totálnou katastrofou, niektorí predávajúci nastavili ceny príliš vysoko. Pissarro chcel 1 000 frankov za svoj Sad a Monet pýtal rovnakú sumu za Impresia: východ slnka. Ani jeden z nich sa nepredal. Iba Sisley predal jednu zo svojich krajiniek za 1 000 frankov, ale len vďaka šikovnosti obchodníka s obrazmi Paula Duranda-Ruela. Z desiatich percent za predaj získala asociácia iba 360 frankov, čiže umelcom sa podarilo predať obrazy len za 3 600 frankov. Monet zarobil 200, Renoir 180 a Pissarro 130 frankov, zatiaľ čo Cézanne až 300 frankov. Renoir chcel za Lóžu 500 frankov, neuspel, ale neskôr ho predal za 450.

Ani jeden obraz nepredali Morisotová, Boudin či Degas. Záverečný účet bol hrozný. Výdavky na výstavu boli 9 272 frankov a príjmy 10 221 frankov s výnosom 949 frankov, k čomu sa pripojilo 2 360 frankov v nevyplatených podieloch. Ako komerčná akcia to bol neúspech, peniaze vyzbierané od členov ani nepokryli náklady, takže Cézanne musel požiadať svojho otca, aby zaplatil dlžnú sumu.

Ako začudovane by sa museli umelci tváriť dnes, keď začiatkom roka predali Degasov obraz tanečnice za viac ako 13 miliónov libier či Monetovu krajinku za viac ako 11 miliónov libier a sú nielen klenotmi moderného umenia, ale aj výhodnou investíciou, ktorá nestráca na cene.
 

Náhľad fotografií zo zložky impresionizmus