výtvarná výchova

Ríša Sumerov - najstarší štát (4. tis. prnl)
- Prvé stopy osídlenia už v 6 tis. prnl.
- Vybudovanie prvých mestských štátov Ur, Uruk. Eridu, Lagaš, Kiš, Nippur...
- Babylónska ríša (1900 – 539 prnl)
- Najväčší kultúrny prínos Sumerov : piktografické písmo, ktoré sa zmenilo na klinové – písané na hlinených doštičkách.
- Potreba predvídať obdobie záplav – vznik astronómie.
- Vznik matematiky – predpoklad vzniku základov architektúry – stavba zikkuratov - mohutné chrámy so stupňovitými vežami ( stavený materiál – tehly )
- šperkárstvo, spracovanie kovov...

Staroveká Perzia ( 558 – 331 prnl )
- Najmladší staroorientálny štát, ale najmocnejší a najexpanzívnejší
- Základ ríše na Iránskej náhornej plošine
- Architektúra - Palác v Súzach, Persepolis,... Neskôr z nich čerpajú moslimské mešity...
- Klinové písmo
- Aramejský, iránsky kalendár
- Spracovanie kovov, šperkov.

- Staroveká India - patrí k najstarším civilizáciám.
- Vzniká v povodí riek Indus a Ganga.
- 2. pol. 3. tis. prnl – mestské strediská – harappská kultúra
- Obrázkové písmo ( dodnes nerozlúštené )
- Kultúra spojená s hinduizmom a budhizmom
- Sanskrit - ním napísané najstaršie náboženské knihy - védy, ale aj najstaršie literárne pamiatky
- Mahabháráta, Rámajana - Architektúra – stavba palácov ( Tadz Mahal )...
- Desiatková sústava 
- Priadli a tkali bavlnu
- Astronómia

Čína – najľudnatejší štát – Už 2000 rokov prnl - centralizovaný štát.
- Kultúra úzko zviazaná s náboženskými smermi - taoizmus, konfucionizmus, budhizmus ( Tibet ).
- Vynájdenie obrázkového písma – kaligrafia - vychádza z rovnakého základu ako maliarstvo - zachytáva význam, nie zvukovú podobu slova - má viac ako 50 000 znakov.
- Čínska historická architektúra - pagody – viacposchodové stavby, bohato vyzdobené s kamennými a bronzovými sochami, drakmi a mýtickými postavami.
- Čínsky múr (7000 km dlhý, výška 4 - 15 m, šírka 5 - 7 m, stavali ho 1960 rokov) - jediné dielo ľudských rúk, kt. je vidieť z vesmíru.
- Objavy z kultúry - papier, hodváb, keramika, porcelán...

ÁZIJSKÁ  KULTÚRA

-   V Japonsku zaujímalo výtvarné umenie významné miesto po celé stáročia, a hoci sa v ňom uplatňovali rozmanité štýly a tendencie, ako aj vplyv  ázijskej pevniny a najmä Číny, vedelo si nesporne získať osobitosť a dosiahnuť pozoruhodnú estetickú úroveň.

             Dejiny   japonského umenia sa tradične delia  na niekoľko období, no názory       odborníkov na ich datovanie sa rozchádzajú.

-     Podľa najstarších objavených umeleckých diel, hlinených nádob zdobených odtlačkami povrázkov, pomenovali prvé, predhistorické obdobie Džómon. Z konca tohto obdobia pochádzajú aj sošky ľudských postáv a zvierat, takisto hlinené a zdobené (dogu), ktorým sa pripisuje symbolický význam. Dovozom kovov z pevniny sa vytvorili predpoklady pre nástup ďalšieho predhistorického obdobia, zvaného Jajoi (okolo roku 250 pred n.l do roku 250 n.l), v ktorom sa vyrábali charakteristické bronzové predmety v tvare zvona (dótaku). V protohistorickom období Kofun (250-538) sa ukázali prvé prejavy národného povedomia a začal sa formovať štát. Spoločenská organizácia sa sústreďovala okolo rodových náčelníkov. Keď umreli, konali sa výnimočné pohrebné obrady. Hrobku (kofun) tvorila často obrovská mohyla, pozostávajúca z niekoľkých miestností, kde sa našli haniwy, nádherné hlinené sošky, z ktorých možno získať zaujímavé poznatky o predhistorickom Japonsku (v oblasti odievania, bývania atď.).

-      Sogovci postavili na oslavu svojho víťazstva nádherný Hókódži, zvaný dnes Asukadera, prvý chrámový komplex v Japonsku. Nastalo obdobie rozkvetu umenia. Najslávnejším príslušníkom kmeňa Soga bol knieža Šótoku, zakladateľ japonského budhizmu. V krajine bez architektonickej tradície dal vybudovať množstvo drevených chrámov kórejského typu, medzi inými začiatkom 7. storočia chrám Hórjúdži. Zachovali sa v ňom pozoruhodné pozlátené bronzové plastiky prvého japonského sochára, ktorého meno nepoznáme a ktorý bol vnukom čínskeho prisťahoval Toriho. Tieto sochy zo začiatku 7. storočia znázorňujú Veľkého Budhu (606) a Budhu Šákjamuniho (623).  Budha je znázornený v slávnostnej hieratickej póze, vo veľmi dekoratívne upravenom rúchu, ktoré ešte zvyšuje jeho vznešený výzor. Ďalším dielom, zachovaným v Hórjúdži, je Kannon, drevená socha bódhisattvu milosrdenstva. V sochách sa odráža charakteristická prísnosť obdobia Asuka, ktorá sa však neskoršie zmierňovala, ako dokazuje slávna drevená socha neznámeho autora v tom istom chráme, zvaná Kudara kannon.

-    Pád kmeňa Soga v roku 645 súvisí so začiatkom reformy rodu Taika, ktorý sa zmocnil vlády a usiloval sa vytvoriť z Japonska centralizovaný štát podľa čínskeho vzoru. Sídlom vlády sa stalo mesto Nara, podľa ktorého sa volá ďalšie obdobie v dejinách krajiny (654-784).  Do novej, výstavnej metropole, kde všetko, zdá sa, malo šíriť slávu Taikov, sa postupne prevážali chrámy u ostatných krajov, medzi nimi aj Jakušidži (premiestnený v roku 710).

-      V tomto chráme s dvoma krásnymi padogami sa zachovali veľkolepé bronzové a drevené sochy. Socha Šó Kannon (okolo roku 710) názorne dokazuje nové chápanie. Cisár Šóm, najvýznamnejšia osobnosť tých čias, stotožňoval politiku s náboženstvom. Na oslavu budhizmu dal postaviť chrám Tódaidži, ktorý sa stal sídlom jeho vlády a v jeho obrovskej hlavnej sieni dal umiestniť monumentálnu bronzovú sochu znázorňujúcu sediaceho Budhu (Daibucu). Pri zasvätení sochy sa konala dovtedy nevídaná národná slávnosť. Po Šómuovej smrti obetovali  jeho poklady Veľkému Budhovi a z toho základu vznikla zbierka Šósóin.

Umenie z obdobia Nara bolo ovplyvnené čínskym štýlom z obdobia dynastie Tchang. Platí to o všetkých umeleckých odboroch. Umelci preberali a napodobovali čínsky spôsob podania, techniku spracovania, témy aj výzdobné prvky. Despotizmus centralizovanej vlády a hospodárske problémy, vyplývajúce z budovania veľkých chrámov s monumentálnymi bronzovými plastikami, vyvolali reakciu, usilujúcu sa o dôsledný asketizmus. Tieto tendencie vrcholia okolo roku 759 vybudovaním chrámového komplexu Tóšódaidži pre čínskeho mnícha Gandžina, ktorého čínske meno bolo Ťien-čeng a prišiel do Japonska po dvanásťročnom apokalyptickom putovaní.

-      V maliarstve postupne slabol vplyv Tchang a rozvíjala sa typická japonská technika a tematika jámato-e (-e znamená obraz a Jamato je starý názov oblasti na sever od dnešnej Ósaky a označuje prvú japonskú ríšu). V prvých rokoch 11. storočia zaujímalo v kultúrnom živote významné miesto niekoľko vzdelaných a inteligentných žien, ktoré vytvorili slávne diela: tak napríklad Murasaki Šikibu napísala psychologický román Gendži monogatari a Sei Šónagon je autorkou Knihy pod Vankúš (Makura no sóši). S úpadkom moci kmeňa Fudžiwara stúpal vplyv iných mocných rodov a vláda sa časom decentralizovala. Svedčí o tom architektonický komplex pri Hirošime s posvätnou bránou „torii“ (1170), vybudovanou v mori.

-     V období Kamakura (1185-1333) získala hegemóniu nová kasta vojakov, tvz. samurajov, ktorí si roku 1192 zvolili za sídlo Kamakuru.  Podporovali sektu zen, zastávajúcu jeden z budhistických smerov, ktorý priniesol do Japonska v roku 1191 čínsky mních Eisai. S týmto náboženským hnutím prenikla do Japonska aj čínska kultúra z obdobia Sung. Samurajovia obnovili v občianskych vojnách zničené chrámy v Nare. Spočiatku boli stúpencami sekty zen iba aristokrati, toto náboženstvo sa však rýchlo rozšírilo aj v ostatných spoločenských vrstvách, čo viedlo k obnove prístupnejších foriem, ako napríklad v tvorbe vynikajúcich sochárov Kokeihom jeho syna Unkeiho a vnukov Jokeiho, Kobena a Tankeiho.

-   
Samurajská kultúra vyvrcholila v období Muromači (1337-1573). Samurajovia boli vojensky oslabení vnútornými bojmi a túžiac po kultivovanom živote, vrátili sa späť do Kjóta. Vládnúci rod Ašikaga naďalej podporoval náboženské hnutie zen, ktoré ovplyvnilo estetické cítenie tohto obdobia, patriaceho v japonskej histórii k najzaujímavejším. V architektúre prevládal konštrukčný poriadok a jednoduchosť, budovali sa harmonické stavby, v ktorých sa bez zbytočných ozdôb viditeľne uplatňoval použitý materiál. V maliarstve predstavovala národný ideál tvorba vynikajúceho umelca Seššúa (1420-1506). Bol stúpencom sekty zen a pôvodcom jednofarebnej čiernej tušovej maľby sumi-e, ktorú potom Samurajovia Kanó Masanobu (143-1530) a Kanó Motonobu (1476-1559), otec a syn, obohatili svetskými prvkami a založili tak slávnu a veľmi produktívnu školu Kanó. Kým Kanó sa naďalej  inšpirovala charakteristickou čínskou krajinou, škola Tosa sústredila pozornosť na témy z japonskej literatúry a histórie. K formovaniu národného charakteru umenia neprispievali však len architektúra a maliarstvo, ale aj veľa iných umeleckých odborov (keramika, poézia, hudba a „nó“, čo znamená schopnosť , nadanie). Významnú úlohu hral aj obrad pitia čaju, ktorý sa konal v čajovniach umiestnených v záhradách.

n      Keramická fľaša na saké je dielom Furutu Oriba (1544-1615). Oribe, najslávnejší žiak Rikijov, nasledoval svojho učiteľa v úsilí zjednodušiť čajový obrad a používať pri ňom prosté keramické nádoby. Pre jeho diela je charakteristický kontrast medzi presnou kontúrou tvaru a dômyselnou, spontánne tvorenou výzdobou.

Pre obdobie Momojama (1573-1615), pomenované podľa paláca, ktorý dal postaviť samuraj Hidejoši, sú príznačné obrovské opevnené zámky, symboly moci a autority stavebníkov. Najstarší z nich je zámok Azučidžo (1576) pri Kjóte, ktorý vyzdobil Kanó Eitoku (1543-1590). Dal ho postaviť ukrutný Oda Nobunaga, ktorému sa podarilo zničiť vojenskú silu budhistickú mníchov a definitívne oslobodiť politickú moc od moci náboženských predstaviteľov. Najpozoruhodnejší je zámok Nidžó (1602) v Kjóte, jediné doteraz zachované samurajské sídlo, a v Ósake (1583), ktorý dal postaviť Hidejoši. V tomto období začali do Japonska prichádzať prví Európania, Španieli a Portugalci, a po celej krajine sa šírili nové myšlienky. Rozvíjajúca sa obchodná buržoázia  začala hospodársky potláčať samurajov a postupne sa vytvorilo nové sociálne zloženie obyvateľstva. Zámky stratili obranný cieľ a nevyhovovali už spôsobu života svojich bohatých pánov. Poverili umelcov, aby ich prestavali na prepychové a pohodlné sídla. Boli to zvyčajne príslušníci školy Kanó, ktorej najznámejší predstaviteľom bol spomenutý Kanó Eitoku, špecialista v odbore výzdoby na pozlátenom podklade. V tom období sa v úžitkovom umení rozšírila výzdoba lakovaním (maki-e) a umelecké remeslá (mingei) využívajúce hojne zlato a striebro. Senno Rikjú zaviedol (okolo roku 1520-1591) nový čajový obrad, v ktorom sa automatické obradové pohyby nahradili „prostou prirodzenosťou“. Vytvoril na tento obrad nové druhy riadu, ktoré svojimi jednoduchými, čistými tvarmi ovplyvnil modernú priemyselnú estetiku na Západe.

-      V ďalšom období Edo alebo Tokugawa (1615 až 1868) sa strediskom umeleckého a kultúrneho života stalo nové sídelné mesto Edo (dnešné Tokiyo). Umenie sa v tomto období vyznačovalo  tými istými charakteristickými znakmi ako v predchádzajúcom. Japonsko bolo v období Tokugawa rozdelené medzi dvesto kmeňov, z ktorých každý mal svojho vodcu a každý vodca svoj zámok.  Význam obchodníkov a priemyselníkov neprestajne rástol a bolo potrebné vytvoriť pre nich dostupné umenie. Tak sa v 17. storočí popri produkcii škôl Kanó a Tosa rozvinulo umenie farebného drevorezu ukijo-e. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrí Hišikawa Moronobu. V tomto období vzniklo aj kabuki, realistickejšie a zábavnejšie divadlo ako nó, z ktorého sa časom vyvinula typická národná forma japonského divadla.

V období Meidži (1868-1912) vývoj japonského umenia potlačili styky so Západom, ktoré zblížili japonskú kultúru s európskou tvorbou. Na Západe prispeli k jeho poznaniu medzinárodné výstavy usporiadané na konci 19. storočia ( výstava v Chicagu (1893) mala veľký vplyv na dielo architekta Franka Lloyda Wrighta a výstava v Paríži (1900) zase hlboko zapôsobila na poimpresionistických maliarov, napríklad na Henriho de Tolouse-Lautrec a Paula Gauguina).