Jej autor Frédéric-Auguste Bartholdi sa narodil pred 175 rokmi, 2. augusta 1834, v Colmare v Alsasku v rodine protestantov nemeckého pôvodu. Jeho otec Jean-Charles pracoval na prefektúre a bol majiteľom viacerých nehnuteľností, takže rodina mala výborné materiálne podmienky. Zo štyroch detí však prežili len dve, Jean-Charles a Frédéric-Auguste. Otec mu zomrel, keď mal dva roky, a tak sa vdova Augusta Charlotte s deťmi presťahovala k rodine do Paríža. Aj napriek tomu však trávili v Colmare veľa času. Frédéric-Auguste mal k svojmu rodnému kraju veľmi úprimný vzťah. Táto láska ho neopustila celý život.

Umelec a lobbista

Mladý muž dostal v Paríži dobré vzdelanie. Po štúdiu na lýceu, ktoré ukončil v roku 1852, sa venoval architektúre a študoval maľbu u Aryho Scheffera. Práve on povzbudil jeho záujem o sochárstvo. V roku 1852 si v Paríži otvoril prvý vlastný ateliér, o rok neskôr poslal na prestížny Salón plastiku Dobrého samaritána a zaujal. Veľmi rýchlo sa mu v rodnom Colmare podarilo získať zákazku na sochu generála Jeana Rappa. Samozrejme, to vyžadovalo dobrý lobbing, lebo verejné zákazky sa nikdy nezískavali ľahko. Bartholdiho kariéra tvorcu vlasteneckých monumentov sa začala. Postupne dostával objednávky hlavne v Alsasku a zvyšoval sa jeho kredit.

Očarený Egyptom

V rokoch 1855 a 1856 Bartholdi cestoval po Egypte a Jemene, kde ho uchvátili monumentálne plastiky. Projekt Suezského prieplavu Ferdinanda de Lessepsa, ktorý sa práve rodil v Egypte, ho tak zaujal, že sa s jeho autorom spriatelil. V roku 1867 vymyslel Bartholdi obrovský maják vo forme sochy, ktorá nesie pochodeň. Predstavoval si, že by mohla stáť pri vstupe do Suezského prieplavu. Presviedčal pašu Izmaila, aby jeho nápad financoval. Nepodarilo sa mu to však ani o dva roky neskôr, keď svoj návrh dopracoval. To ešte netušil, že je na svete základ jeho budúcej celosvetovej slávy. Zatiaľ sa teda venuje zákazkám, ktoré si uňho objednávajú najmä v Alsasku.

Počas prusko-francúzskej vojny v rokoch 1870 – 1871 sa Bartholdi zúčastnil na obrane Colmaru, a keď Francúzsko stratí územie Alsaska, vkladá do svojich pamätníkov ešte viac obdivu k vlastencom. Príkladom je pamätník Belfortský lev.

Dar Američanom

Francúzsko pyšné na svoju republiku a heslo Sloboda, rovnosť, bratstvo, pozorne sleduje dianie v Amerike, ktorá sa zmieta v občianskej vojne. Profesor práva a politický filozof Édouard René Lefèvre de Laboulaye, ktorý patrí k zakladateľom Tretej republiky a je predsedom výboru proti otroctvu, dostane skvelý nápad. Ameriku vidí ako krajinu, ktorá potvrdila svoju demokraciu a zrušila otroctvo. Navrhol preto, aby Francúzsko darovalo Američanom sochu, symbol slobody. Práve to bol priestor pre Bartholdiho, ktorý už nad obrovskou sochou, hoci pre Suezský kanál, uvažoval. Keďže je už pomerne populárnym autorom vlasteneckých monumentov, dostane túto zákazku a v roku 1871 odchádza vybrať do Spojených štátov miesto, kde bude francúzsky dar - socha Sloboda osvetľuje svet - stáť. To už jej prvý model v zmenšenej mierke stojí v Luxemburskej záhrade v Paríži.

Keď jeho loď vchádzala do prístavu v New Yorku a uvidel Bedleov ostrov, vedel že to bude perfektné miesto. Jeho výber potvrdil aj generál Sherman, ktorý zaň bol zodpovedný. Socha slobody mala byť výsledkom spolupráce - Francúzi zhotovia sochu a Američania jej vybudujú podstavec. Rovnako budú hľadať financie. Keďže socha bude v prístave vystavená vlhkému a slanému morskému vzduchu, sochár starostlivo zvažoval výber materiálu. Nakoniec sa rozhodol pre meď. Vnútornú konštrukciu kolosu zabezpečovala Eiffelova spoločnosť a navrhol ju tamojší vedúci inžinier Maurice Koechlin. Skladá sa z masívneho železného pylónu a vnútorného systému, ktorý dovoľuje jednotlivým dielom vonkajšej medenej vrstvy pohybovať sa, a tak vydržať aj nápory vetra. Pri rýchlosti 90 kilometrov za hodinu sa socha vychýli o 7,62 cm, pochodeň o 12,7 cm, preto sa nezlomí. Bartholdi na sochu použil medené pláty, ktoré do výslednej podoby rozkúvali kladivami z vnútornej strany.

Technické riešenie vymysleli rýchlo, horšie to však bolo so získavaním peňazí. Francúzi robili na Sochu slobody verejné zbierky a dobročinné podujatia. Podobne to skúšali aj v USA, ale s neveľkým úspechom. Až majiteľ novín Joseph Pulitzer rozpútal kampaň, aby za Francúzmi neostali v hanbe.

Stavali ju postupne

Bartholdi začal na Soche slobody pracovať v parížskom ateliéri na Rue Vavin v roku 1875 a v tom istom roku sa 15. decembra na Rhode Islande v USA oženil s Jeanne-Emilie Baheux de Puysieux, ktorá bola o trinásť rokov mladšia. Ich manželstvo bolo naozaj šťastné, ale ostalo bezdetné.

Bartholdi chcel sochu prezentovať v Spojených štátoch už 4. júla 1876, ale nepodarilo sa to pre omeškanie celého projektu. Keďže mal hotovú pravú ruku s pochodňou, vystavil ich na Storočnej výstave vo Filadelfii, kde návštevníci platili 50 centov, aby sa na ňu po rebríku vyšplhali. Aj takto sa zbierali peniaze na výstavbu podstavca.

Tridsiateho júna 1878 sa kompletná hlava Sochy slobody objavila na Parížskej výstave v záhradách paláca Trocadéro, ostatné časti sochy vystavili na Marsových poliach.

Maják slobody

Socha slobody priplávala do newyorského prístavu 17. júna 1885 na palube francúzskej fregaty Isere. Aby ju mohli transportovať, rozložili ju na 350 kusov a zbalili do 214 balíkov. Socha pricestovala bez pravej ruky s fakľou, ktorá už bola v Amerike a vystavovali ju na viacerých miestach. O dva mesiace neskôr dokončili zbierku na podstavec, ktorý sa budoval postupne. Konštrukciu dokončili nasledujúci rok 22. apríla 1886.

Socha slobody čakala zabalená v skladoch 11 mesiacov, jej montáž potom trvala štyri mesiace. Pri jej odhaľovaní 28. októbra 1886 si prihrial politickú polievku vtedajší prezident Grover Cleveland. Hoci práve on ako guvernér štátu New York predtým vetoval dotáciu 50-tisíc dolárov, ktorou chcel New York prispieť na vybudovanie monumentálneho podstavca. Šlo o skutočný kolos, samotná plastika má 46 metrov, ale s podstavcom a so základmi dosahuje výšku 93 metrov. Nečudo, že od roku 1886 do roku 1902 slúžila predovšetkým ako maják, bol na nej strážca a jej elektrické svetlo videli lode na mori do vzdialenosti 39 kilometrov. Bol to prvý elektrický maják a na ostrove mal aj vlastnú elektráreň.

Kým bola Amerika prístupná iba loďou, Socha slobody vítala po náročných zaoceánskych plavbách v newyorskom prístave milióny imigrantov a bola ich prvým pohľadom na zasľúbenú zem.

V roku 1916 Sochu slobody poškodili povodne a výbuch muničného skladu so silou až 5,5 Richterovej stupnice na blízkom ostrove Black Tom. Bola to nemecká sabotáž. Na soche sa poškodila časť sukne a pochodne – výsledná škoda sa vyšplhala na vtedajších 100-tisíc dolárov (ekvivalent dnešných 2 miliónov USD). Výsledkom bolo, že vyhliadkový balkón na pochodni zavreli. V tom istom roku pochodeň prerobili, ale nedopadlo to dobre, cez vymenené sklo do nej zatekalo, čo zvyšovalo koróziu vnútri sochy.

V roku 1956 sa ostrov premenoval na Liberty Island, a o desať rokov neskôr ho zaradili na zoznam historických pamiatok. V roku 1972 tam pribudlo Americké múzeum imigrácie, v roku 1984 ju zaradili do Svetového dedičstva UNESCO. Pred dvoma rokmi sa Socha slobody prebojovala medzi finálovú dvadsiatku nových siedmich divov sveta.

Kto stál modelom?

Aj keď je Socha slobody dnes už medzinárodným symbolom, doteraz sa presne nevie, podľa koho ju Bartholdi urobil. Podľa jedného zdroja predlohou bola vdova po americkom priemyselníkovi Isaacovi Singerovi, majiteľovi továrne na šijacie stroje, Francúzka Isabella Eugenie Boyerová. V Paríži bola veľmi známa, dobre vyzerala a bola vplyvná, lebo zdedila obrovský majetok. Podľa iných tvár Slobody patrila Bartholdiho matke Charlotte, s ktorou mal umelec veľmi blízky vzťah a telo stvárnil podľa postavy svojej milenky. Bartholdi to však nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil, a tak modelka najznámejšieho symbolu Ameriky ostáva zahalená tajomstvom.

Bartholdi bol obľúbeným sochárom svojej doby, jeho diela nájdete vo Francúzsku i v Spojených štátoch. Okrem sochárstva sa venoval aj maľbe a fotografovaniu. Úspešný sochár zomrel v Paríži na tuberkulózu 4. októbra 1904, jeho manželka Jeanne ho prežila o desať rokov. Osem rokov po jej smrti mu v Paríži otvorili múzeum, o ďalších sedem rokov aj v rodnom Colmare. Po svete stojí niekoľko zmenšenín jeho Sochy slobody, na ktorú mu udelili ochranný patent, jej podoba sa objavila na množstve suvenírov a stala sa skutočným symbolom Ameriky.