VYDRAŽTE SI MLADÚ KRV
V priestoroch Zoya Gallery v stredu podvečer začína dražba diel špičkového slovenského mladého umenia. Udalosť roka v súčasnom umení okrem Nadácie - centrum súčasného umenia zastrešuje aj medzinárodný aukčný dom Sotheby's. Skutočne výborná príležitosť ako si odniesť domov mladú krv. Potešiť vás môže aj fakt, že cena diel renomovaných autorov z ponuky Nadácie centrum súčasného umenia sa bude iba zvyšovať. A to je skutočne výborná investícia.
„Dlhodobým cieľom Nadácie - centrum súčasného umenia je zbližovať svet vizuálneho umenia so svetom zberateľstva a umeleckého trhu. A tento zámer sa nám každý rok darí realizovať formou Aukcie súčasného slovenského umenia, ktorú pripravujeme s renomovaným partnerom, s aukčnou spoločnosťou Sotheby´s,“ hovorí kurátorka Lucia Gavulová z Nadácie súčasného umenia.
Tohtoročná aukcia, podobne ako aj predchádzajúce ponúka niekoľko highlightov. Zatiaľ čo minulý rok sa najúspešnejším dielom na aukcii stalo dielo Anetty Mony Chisy a Lucie Tkáčovej Všetky body kapitálu, tento rok zdobia priestory Zoya Gallery nové atraktívne diela.
Na aukciu si svoju cestu nájdu viacerí zberatelia súčasného umenia - v ponuke je totiž všetko čo je "in". Veľkú pozornosť prilákajú diela Mareka Kvetána, ktorého diela sú z väčšej časti manipulovateľnou realitou a od obrazových kompresií sa autor posunul k tvorbe objektov a inštalácií. Ich spoločným kľúčom je irónia a nepopierateľný je aj kritický moment.
Aukcia ponúka dve jeho diela - jeleniu hlavu môžete získať už 1040 eur a jeho nádobu s bižutériou za 4500 eur. Erik Binder patrí k najreflektovanejším umelcom na Slovensku. Jeho anarchisticko-punkový štýl učaroval viacerým zberateľom, jeho diela sú zastúpené napríklad v majetku Slovenskej národnej galérie, Aukčnej spoločnosti SOGA, Európskej centrálnej banky vo Frankfurte a v početných domácich a zahraničných zbierkach. Aukcia ponúka päť autorových diel - trilógiu "kaktusových" malieb, ktoré môžete získať už od 650 eur, či dielo Partnerská karta za 1600 eur, alebo jeho Vulkanizmo za 1560 eur.
V ponuke nájdete aj Igora Kalného, Janu Ilkovú, Pavlínu Fitchtu Čiernu, Julianu Mrvovú, Michala Csinegeho, aj veľmi populárneho Martina Sedláka, ktorý bude dražiť svoje minimalistické objekty. Ak máte záujem o jeho Neónové kreslo, poponáhľajte sa - jeho cena začne stúpať od 6300 eur.
Svojrázny výtvarník: Jeho obraz si kúpil aj americký režisér
DANIELA DENEŠA (34) päťkrát odmietli na Vysokej škole výtvarných umení. Nedal sa znechutiť, výtvarnému umeniu sa venuje, živí sa ním a vystavuje najmä vo svete.
Jeho obraz si kúpil aj americký režisér Ridley Scott počas návštevy Bratislavy. „Kamarátka ho priviedla do ateliéru, poobzeral si obrazy, nič nehovoril. Ani som poriadne nevedel, kto to je. Na druhý deň mi zatelefonovali, že chce odo mňa niečo kúpiť,“ hovorí mladý výtvarník. Doma jeho obrazy kupujú najmä bohatí ľudia - právnici, developeri, finančníci. „Hovorí sa o nich, že sú to ‚sedláci‛, čo si na stene vystavia hocičo len preto, že je to drahé. Ja som zatiaľ, našťastie, stretol iba takých, čo mali vkus, nielen peniaze.“
Dostať sa k zahraničným prezentáciám bolo paradoxne jednoduchšie. Stačilo, aby stretol niekoho, kto poznal kohosi ďalšieho. „Teraz som sa napríklad v Amerike zoznámil s chalanom, ktorého mama pracuje pre jednu z najväčších a najvýznamnejších aukčných siení Sotheby´s. Je celosvetovo uznávaná znalkyňa výtvarného umenia. Syn jej e-mailom poslal fotografie mojich obrazov a jej sa páčili. Má sieť vlastných galérií a prejavila záujem, takže sa chystá výstava v Honkongu.“
Daniel nerobí nič iné, nemá civilné zamestnanie, ktorým by si zarábal na koníčka. Mal šťastie, našiel si sponzora. Spolupracuje so spoločnosťou, ktorá jeho projekty finančne podporuje. Samozrejme, má obrazy aj na predaj, lenže niekedy sa stane, že pol roka nepredá nič. „Byť zúfalec a zapíjať niekde žiaľ, to nie je nič pre mňa. Som pozitívne naladený a verím, že všetko dobre dopadne.“
Pristátie kozmonauta v Bratislave sa chystá na september. Výtvarník však neskrýva obavy z toho, ako to dopadne.„Bratislava je čudné mesto. Už som robil skúšku, vyšiel som na ulicu a ľudia sa tvárili, že ma nevidia, akoby sa hanbili alebo že s tým bláznom nechcú mať nič spoločné,“ zveruje sa so skúsenosťami.
Od vesla k štetcu
Danielovi rodičia sú športovci, mama dlhé roky profesionálne trénovala veslovanie. On sám do tridsiatky tiež často menil štetec za veslá. Túžil celý život maľovať a podľa toho si vyberal aj budúce povolanie. Vyštudoval propagačné výtvarníctvo na strednej škole úžitkového výtvarníctva. Päťkrát sa pokúšal dostať na Vysokú školu výtvarných umení. Nepodarilo sa. Napriek tomu ho poznajú aj vo svete. Alebo najmä tam. Vystavovanie doma mu komplikuje fakt, že nemá vysokoškolské vzdelanie. „Galéria je akoby akademická pôda, kde sa vyžaduje aj akademické vzdelanie. Okrem toho je tu málo galérií, kde sa tlačia všetci, čo tvoria. Výtvarnícka komunita na Slovensku je divná. Tvária sa, že sa nepoznajú alebo sa nechcú poznať,“ myslí si Deneš.Dostať sa k zahraničným prezentáciám bolo paradoxne jednoduchšie. Stačilo, aby stretol niekoho, kto poznal kohosi ďalšieho. „Teraz som sa napríklad v Amerike zoznámil s chalanom, ktorého mama pracuje pre jednu z najväčších a najvýznamnejších aukčných siení Sotheby´s. Je celosvetovo uznávaná znalkyňa výtvarného umenia. Syn jej e-mailom poslal fotografie mojich obrazov a jej sa páčili. Má sieť vlastných galérií a prejavila záujem, takže sa chystá výstava v Honkongu.“
Daniel nerobí nič iné, nemá civilné zamestnanie, ktorým by si zarábal na koníčka. Mal šťastie, našiel si sponzora. Spolupracuje so spoločnosťou, ktorá jeho projekty finančne podporuje. Samozrejme, má obrazy aj na predaj, lenže niekedy sa stane, že pol roka nepredá nič. „Byť zúfalec a zapíjať niekde žiaľ, to nie je nič pre mňa. Som pozitívne naladený a verím, že všetko dobre dopadne.“
Abrakadabra funguje
Zázračné slovo je Danielovým sloganom. „Každá situácia na mojich obrazoch je parodovanie niečoho.“ Napríklad pristátie na Mesiaci. K nemu si vymyslel aj malé divadielko pre ľudí na ulici a dal si vyrobiť kozmonautický skafander. „Pristáva“ vo veľkých mestách, zatiaľ to bol New York a Praha. Dal dohromady štáb filmárov, sú vždy súčasťou „pristátia“. Z pražskej akcie je už desaťminútový film hotový, z newyorskej sa ešte len chystá. Tam kozmonaut stretol slovenskú devu, lúčničiarku, spolu išli cez celý Manhattan až do Central parku, aby tam zapichol slovenskú vlajku. „V New Yorku ľudia akoby ožili a drukujú mi. Osemdesiatročné babičky s paličkami, mamičky s deťmi, biznismeni v oblekoch, všetci sa chceli fotografovať.“ V Prahe na Hradčanoch zapichol americkú zástavu. Tento pochod bol aj tichým protestom proti toľko medializovanému radaru v Česku.Pristátie kozmonauta v Bratislave sa chystá na september. Výtvarník však neskrýva obavy z toho, ako to dopadne.„Bratislava je čudné mesto. Už som robil skúšku, vyšiel som na ulicu a ľudia sa tvárili, že ma nevidia, akoby sa hanbili alebo že s tým bláznom nechcú mať nič spoločné,“ zveruje sa so skúsenosťami.
Charita
Daniel pred časom venoval obraz Ivane Christovej do aukcie. Nechcel o tom veľmi hovoriť, lebo si myslí, že charita sa má robiť a nie o nej hovoriť. „Každý niečo len chce - lepšie auto, drahší byt, vyšší plat a zabúdame na ľudí, čo nemôžu skoro nič. Nemôžem rozdávať peniaze. Môžem darovať obraz, ktorý niekto bohatý kúpi, a peniaze môžu pomôcť tam, kde treba. Ivane vtedy tá aukcia nevyšla, pretože ľudia sa prišli baviť a zabudli na hlavný dôvod, prečo ich pozvala. Ale obraz sa nestratil, vydraží sa v Soge a peniaze pôjdu do nadácie,“ vysvetľuje výtvarník. Sú jeho obrazy avantgardné? Alebo je to len prirodzený vyjadrovací jazyk súčasnosti? Nedostali sme jednoznačnú odpoveď: „Dnes sú už výtvarné smery tak zmixované, vlastne neexistuje ani jasný svetonázor. Všetko sa vyvíja. Dôležité pre mňa je, že robím, čo ma baví. Som rád, keď sa to ľuďom páči.“Majster škvŕn: Dobyl svet, no v Bratislave ho nechceli
Dorazili sme do Lučenca a čakali na dohodnutom mieste. Už akosi zo zvyku chudobného slovenského umelca. O chvíľu pri nás pribrzdilo čierne porsche, z ktorého sa vysúkal vysoký mladý muž, výtvarník JARO ŠULEK (31).
Aby ste boli v obraze: na Slovensku je registrovaných okolo 3 000 profesionálnych výtvarníkov. Kde sú? Poznáte ich aspoň po mene? Možno nepoznáte ani Jara, ale vo svete je to už pojem. A nie malý. Jeho obrazy visia v zbierkach pražskej galérie MIRO, v Národnom dome umenia v Paríži, v Ghadyr Gallery v Kuvajte, v Rhames Shukla Gallery v Dubaji či v Múzeu moderného umenia v Monaku. Je nositeľom prestížnych cien Salvadora Dalího (za prínos pre umenie), Franza Kafku (za umenie), francúzskej Purpurovej medaily (za originalitu tvorby), Zlatého plátna (za najvýraznejší talent súčasnej európskej výtvarnej scény) a Certifikátu za kvalitu tvorby, ktorý mu udelila odborná porota z Múzea moderného umenia v Monaku. Jeho obrazy má rodina dubajského šejka Al Zayeda, predseda Európskej komisie José Manuel Barroso, jeden z najväčších zberateľov umenia na svete Saatchi, ako aj monacký princ Albert. Toto všetko sme vedeli. Prišli sme preto, aby nám porozprával, ako sa mu to podarilo.
Jaro začal ťažkým rozhodnutím. Dlhé roky hrával halový futbal v najvyššej lige za Banskú Bystricu a Lučenec, dostal veľmi lákavú ponuku do najlepšieho mužstva maďarskej ligy. Popritom ho lámali agenti z Talianska a zo Španielska. Lenže tento športovec odmalička aj maľoval. Klasika. Ľudová škola umenia, Stredná pedagogická škola v Lučenci a Katedra výtvarných umení na FHV UMB v Banskej Bystrici.
„Darilo sa mi na oboch frontoch, ale jedného dňa som sa musel rozhodnúť, čomu dám prednosť,“ hovorí vo svojom ateliéri okrášlenom len pár obrazmi, čo sa mu pred pár dňami vrátili z výstavy v Dubaji. Jeden rok ich namaľuje 40, druhý len 15, priemer 20 - 25 do roka.
Aby ste zaujali v mori stotisícov svetových umelcov, musíte byť iný, jedinečný. Aby ste taký mohli byť, musíte poznať, čo bolo, je, a svoje limity.
„Ak chcete byť operný spevák, musíte ísť do La Scaly, ak dobrý futbalista, treba zájsť na zápas FC Barcelony. Učiť sa od najlepších. Až tam človek vidí, na čo má,“ uvažuje nahlas. „Schopnosť kresliť je len šikovnosť, remeslo. Skutočné umenie je vaše podvedomie. Načo dnes maľovať krajinky, keď ich už dávno a excelentne zvládli napríklad impresionisti?“
Šulek bol najlepším žiakom profesora Stanislava Balka a nechýbalo mu zdravé sebavedomie. Potom ich však pedagóg zobral na študijný výlet do Viedne.
„Boli sme asi piati a mysleli sme si, že sme svetoví. Potom nás tam za pár sekúnd nakreslil jeden devätnásťročný chalan. Uhlíkom na baliaci papier, ktorý bol prichytený len zhora, inak vial hore-dole,“ hovorí oduševnene. „Vystihol nás do detailov. Jeden druhého sme štípali, pozerali sa do zeme a pomaly cúvali von. Bolo nám trápne samým pred sebou. Preto potrebujete ísť von, vidieť, dovoliť, aby vám spadla gamba, a pochopiť, že vy sa musíte vydať iným smerom.“
„Všetci sa ma snažili presvedčiť, že všetko je inak, že to robím zle. Nepočúval som ich. Už počas vysokej som prešiel celé Nemecko, Česko, Francúzsko a neskôr ďalej. Všetko je na kontaktoch.“
Kým odpromoval, mal ich v adresári slušnú kôpku. Galeristov a milovníkov umenia, ktorí galeristov poznajú. Vybiehal na niekoľkodňové návštevy. Len tak, na kus reči. A vrátil sa s novými telefónnymi číslami.
„Choď, vyskúšaj Bratislavu a potom mi príď povedať, koľkí ti dali príležitosť vystavovať,“ s týmito slovami ho po absolvovaní vysokej vyprevádzal pedagóg Balko. „Vtedy mi príležitosť nedali; ani jedna galéria, ani jeden človek. Ale nezlomilo ma to,“ spomína Jaro. „S mojou baraňou povahou som si povedal, že to skúsim, že ak sa nedá tu, pôjdem ďalej. A išiel som. Najprv do Prahy a odtiaľ do sveta. Na Slovensku som možno rarita, ale svet sa netočí v Bratislave. Svet sa točí niekde úplne inde.“
V zahraničí trávil naďalej množstvo času a stálo ho to nemalé peniaze. Festivaly, spoločné výstavy, vlastné výstavy. Ako inak mohol prezentovať svoje umenie? Ako inak si ho mali všimnúť?
„Na rozdiel od nás fungujú galeristi v cudzine úplne inak. Jeden vám urobí výstavu a pozve ďalších desať galeristov – poďte si toho chlapca rozchytať! No povedzte, či toto u nás funguje? Tu sa nacucnú na umelca, len aby u nich bolo dobre. Už v susednej Prahe je vám starší umelec, ozajstná kapacita, ochotný pomôcť, keď vidí, že vo vás niečo je. Nie ako u nás, odpíliť vás kvôli konkurencii. Načo ti mám, mladý, pomáhať? Ja chcem predávať!“
Jedným z nich je Purpurová medaila, národná cena francúzskej kultúry pre zahraničných umelcov. Získal ju roku 2005 spomedzi 10 000 umelcov Európy. Jaro mal 25 rokov a ďalší traja okolo 70.
„Nemá význam držať sa toho, že vám nejaký Slovák povie, že sa to nedá. Len vám tým škodia. Ja som to zobral na ľahkú váhu, teda ľahkú, aj som si poplakal, ale šiel som ďalej,“ okomentuje tento úspech.
Cena Salvadora Dalího má trochu inú históriu. Šulek bol účastníkom viacerých kolektívnych výstav, vďaka čomu sa stal členom spolku Who is Who in international art so sídlom v Lausanne.
„Švajčiari majú dobrý lobing a cez nich som robil výstavy v Španielsku, kam zase prišli ľudia z komisií, špecialisti, všimli si ma, začalo sa o mne rozprávať v odborných kruhoch a dostal som pozvanie na ďalšiu kolektívnu výstavu, kam zavítali ľudia z Aliancie Salvadora Dalího a udelili mi cenu.“
Samozrejme, čím viac ocenení, tým vyššia hodnota autora a jeho diel. Najdrahší obraz je najlepší. Lebo ten, čo najviac stojí, má svoj život. Príbeh umelca, lebo umelec je ten obraz. Nositeľ ceny Franza Kafku za umenie, držiteľmi ktorej sú aj režiséri Steven Spielberg či Miloš Forman, má na podobné odmeňovanie veľmi svojský názor.
„Na Slovensku máme umelcov, ktorí sú držiteľmi siedmich cien Oskára Čepana, lenže toho už vo Viedni nik nepozná. To akoby som sa ja uchádzal o sedem cien Salvadora Dalího. Ale načo, keď mám jednu? Nepotrebujem. A sedemkrát? To o niečom svedčí,“ rozohní sa Šulek. „Natláčať sa stále tým istým ľuďom. A viete prečo? Lebo nemajú ten priestor vonku. Tak sa natláčajú stále tej istej úzkej skupinke doma a tá si tam zase nikoho iného nepustí. Ani mňa, lebo ja som zlý príklad. Obišiel Bratislavu! Ako je to možné? Oni to nevedia zniesť. Dnes si nejaká sekta galeristov zasadla na Šuleka, ale ja na nich kašlem.“
Možno sa miernejším a skromnejším dušičkám budú zdať Šulekove výrazy tvrdé a namyslené. Sú iba reálne a tento profil užitočný manuál pre mladých umelcov. Keď sa v tridsiatke ocitnete v učebnici umenia pre stredné a vysoké školy vedľa Benku, Fullu, Galandu či Brunovského, máte právo byť na seba pyšný a spokojný. Lenže to Jaro Šulek stále nie je, pretože ďalším jeho životným mottom je neustále sa zdokonaľovať. Pritom by si už dnes mohol pokojne založiť ruky vbok, lebo po ňom tu už teraz niečo zostalo.
Správne rozhodnutie
Základom Šulekovho úspechu je to, že včas pochopil, ako sa veci majú. Podstatné sú tri: učiť sa tam, kde to vedia; nájsť si vlastnú parketu, teda priniesť niečo nové; nesedieť doma na zadku, maľovať a čakať, že vás niekto objaví – v preklade byť sám sebe umelcom i manažérom. Lebo svet odjakživa stojí a padá na správnych kontaktoch.Jaro začal ťažkým rozhodnutím. Dlhé roky hrával halový futbal v najvyššej lige za Banskú Bystricu a Lučenec, dostal veľmi lákavú ponuku do najlepšieho mužstva maďarskej ligy. Popritom ho lámali agenti z Talianska a zo Španielska. Lenže tento športovec odmalička aj maľoval. Klasika. Ľudová škola umenia, Stredná pedagogická škola v Lučenci a Katedra výtvarných umení na FHV UMB v Banskej Bystrici.
„Darilo sa mi na oboch frontoch, ale jedného dňa som sa musel rozhodnúť, čomu dám prednosť,“ hovorí vo svojom ateliéri okrášlenom len pár obrazmi, čo sa mu pred pár dňami vrátili z výstavy v Dubaji. Jeden rok ich namaľuje 40, druhý len 15, priemer 20 - 25 do roka.
Priniesť niečo nové
Hovorí, že čo sa maľovania týka, nie je ani maliar, ani grafik. „Túto techniku začal kedysi používať Max Ernst a volá sa dekalkománia,“ vysvetľuje. „Gro sú škvrny. Narobím si ich prítlakom rôznych častí tela, aj nohami, sadnem si, zapozerám sa a čo mi v ten deň povedia, to namaľujem. Je to hra s fantáziou, v danú chvíľu súčasná a neopakovateľná.“Aby ste zaujali v mori stotisícov svetových umelcov, musíte byť iný, jedinečný. Aby ste taký mohli byť, musíte poznať, čo bolo, je, a svoje limity.
„Ak chcete byť operný spevák, musíte ísť do La Scaly, ak dobrý futbalista, treba zájsť na zápas FC Barcelony. Učiť sa od najlepších. Až tam človek vidí, na čo má,“ uvažuje nahlas. „Schopnosť kresliť je len šikovnosť, remeslo. Skutočné umenie je vaše podvedomie. Načo dnes maľovať krajinky, keď ich už dávno a excelentne zvládli napríklad impresionisti?“
Šulek bol najlepším žiakom profesora Stanislava Balka a nechýbalo mu zdravé sebavedomie. Potom ich však pedagóg zobral na študijný výlet do Viedne.
„Boli sme asi piati a mysleli sme si, že sme svetoví. Potom nás tam za pár sekúnd nakreslil jeden devätnásťročný chalan. Uhlíkom na baliaci papier, ktorý bol prichytený len zhora, inak vial hore-dole,“ hovorí oduševnene. „Vystihol nás do detailov. Jeden druhého sme štípali, pozerali sa do zeme a pomaly cúvali von. Bolo nám trápne samým pred sebou. Preto potrebujete ísť von, vidieť, dovoliť, aby vám spadla gamba, a pochopiť, že vy sa musíte vydať iným smerom.“
Nesedieť na zadku
Cesty do sveta však niečo stoja. Aby nebol ako študent odkázaný na rodičovské financie, v druhom ročníku si podal žiadosť o prevádzkovanie vysokoškolského klubu. Zárobok míňal v galériách, kde si nevšímal len vystavené exponáty. Spoznával ľudí z fachu, ktorí ho zoznamovali s ďalšími, cestoval na stáže, lákalo ho otvoriť si galériu, „ale mať na Slovensku galériu je samovražda“, videl do podstaty veci.„Všetci sa ma snažili presvedčiť, že všetko je inak, že to robím zle. Nepočúval som ich. Už počas vysokej som prešiel celé Nemecko, Česko, Francúzsko a neskôr ďalej. Všetko je na kontaktoch.“
Kým odpromoval, mal ich v adresári slušnú kôpku. Galeristov a milovníkov umenia, ktorí galeristov poznajú. Vybiehal na niekoľkodňové návštevy. Len tak, na kus reči. A vrátil sa s novými telefónnymi číslami.
„Choď, vyskúšaj Bratislavu a potom mi príď povedať, koľkí ti dali príležitosť vystavovať,“ s týmito slovami ho po absolvovaní vysokej vyprevádzal pedagóg Balko. „Vtedy mi príležitosť nedali; ani jedna galéria, ani jeden človek. Ale nezlomilo ma to,“ spomína Jaro. „S mojou baraňou povahou som si povedal, že to skúsim, že ak sa nedá tu, pôjdem ďalej. A išiel som. Najprv do Prahy a odtiaľ do sveta. Na Slovensku som možno rarita, ale svet sa netočí v Bratislave. Svet sa točí niekde úplne inde.“
V zahraničí trávil naďalej množstvo času a stálo ho to nemalé peniaze. Festivaly, spoločné výstavy, vlastné výstavy. Ako inak mohol prezentovať svoje umenie? Ako inak si ho mali všimnúť?
„Na rozdiel od nás fungujú galeristi v cudzine úplne inak. Jeden vám urobí výstavu a pozve ďalších desať galeristov – poďte si toho chlapca rozchytať! No povedzte, či toto u nás funguje? Tu sa nacucnú na umelca, len aby u nich bolo dobre. Už v susednej Prahe je vám starší umelec, ozajstná kapacita, ochotný pomôcť, keď vidí, že vo vás niečo je. Nie ako u nás, odpíliť vás kvôli konkurencii. Načo ti mám, mladý, pomáhať? Ja chcem predávať!“
Nie je cena ako cena
Ukazovať sa a veriť si je však stále málo. Odvážnemu štastie praje a Jaro ho mal. „Stretol som ľudí, ktorí ma vedeli posunúť ďalej, nominovali ma na ďalšie výstavy a ocenenia.“Jedným z nich je Purpurová medaila, národná cena francúzskej kultúry pre zahraničných umelcov. Získal ju roku 2005 spomedzi 10 000 umelcov Európy. Jaro mal 25 rokov a ďalší traja okolo 70.
„Nemá význam držať sa toho, že vám nejaký Slovák povie, že sa to nedá. Len vám tým škodia. Ja som to zobral na ľahkú váhu, teda ľahkú, aj som si poplakal, ale šiel som ďalej,“ okomentuje tento úspech.
Cena Salvadora Dalího má trochu inú históriu. Šulek bol účastníkom viacerých kolektívnych výstav, vďaka čomu sa stal členom spolku Who is Who in international art so sídlom v Lausanne.
„Švajčiari majú dobrý lobing a cez nich som robil výstavy v Španielsku, kam zase prišli ľudia z komisií, špecialisti, všimli si ma, začalo sa o mne rozprávať v odborných kruhoch a dostal som pozvanie na ďalšiu kolektívnu výstavu, kam zavítali ľudia z Aliancie Salvadora Dalího a udelili mi cenu.“
Samozrejme, čím viac ocenení, tým vyššia hodnota autora a jeho diel. Najdrahší obraz je najlepší. Lebo ten, čo najviac stojí, má svoj život. Príbeh umelca, lebo umelec je ten obraz. Nositeľ ceny Franza Kafku za umenie, držiteľmi ktorej sú aj režiséri Steven Spielberg či Miloš Forman, má na podobné odmeňovanie veľmi svojský názor.
„Na Slovensku máme umelcov, ktorí sú držiteľmi siedmich cien Oskára Čepana, lenže toho už vo Viedni nik nepozná. To akoby som sa ja uchádzal o sedem cien Salvadora Dalího. Ale načo, keď mám jednu? Nepotrebujem. A sedemkrát? To o niečom svedčí,“ rozohní sa Šulek. „Natláčať sa stále tým istým ľuďom. A viete prečo? Lebo nemajú ten priestor vonku. Tak sa natláčajú stále tej istej úzkej skupinke doma a tá si tam zase nikoho iného nepustí. Ani mňa, lebo ja som zlý príklad. Obišiel Bratislavu! Ako je to možné? Oni to nevedia zniesť. Dnes si nejaká sekta galeristov zasadla na Šuleka, ale ja na nich kašlem.“
Možno sa miernejším a skromnejším dušičkám budú zdať Šulekove výrazy tvrdé a namyslené. Sú iba reálne a tento profil užitočný manuál pre mladých umelcov. Keď sa v tridsiatke ocitnete v učebnici umenia pre stredné a vysoké školy vedľa Benku, Fullu, Galandu či Brunovského, máte právo byť na seba pyšný a spokojný. Lenže to Jaro Šulek stále nie je, pretože ďalším jeho životným mottom je neustále sa zdokonaľovať. Pritom by si už dnes mohol pokojne založiť ruky vbok, lebo po ňom tu už teraz niečo zostalo.
Galéria
 |
 |
 |
 |
 |
|
